JSME TU PRO TY, KTEŘÍ CHTĚJÍ
SKUTEČNĚ POZNAT PRAVDU

Zpět

CZ 24 News

Dag Daniš: V médiách nastúpila „komsomolská“ éra žurnalistiky s nekritickým kampaňovým duchom

Rozhovor s komentátorom Dagom Danišom o slovenských novinároch, alternatívnych médiách, pandémii Covid, liberáloch, progresivistoch, kauze vražda Kuciaka, Black Lives Matter a Trumpovi.

Od 1. októbra sa naša redakcia rozširuje o ďalšie dve kvalitné novinárske mená, komentátora Daga Daniša a reportérku Ivu Mrvovú.

Dag patrí už dve desaťročia medzi slovenskú komentátorskú špičku, hovorili sme s ním, v čom sa médiá za ten čas zmenili k lepšiemu a v čom k horšiemu, či majitelia ovplyvňujú obsah novín, o jeho obavách zo straty slobody vo verejnej diskusii aj o potrebe spájania sa novinárov s konzervatívnym videním sveta. 

Novinárom si dlho, už pre štyridsiatnikov je ťažké rozpamätať sa, kedy boli noviny bez Daga Daniša. Kedy si začal písať?

Bolo to, tuším, v roku 1996. V tom čase som študoval a žil v Trnave a keď sa mi narodila dcéra, zareagoval som na inzerát v Národnej obrode, kde hľadali dopisovateľa z Trnavy, ktorý by občasne písal regionálne správy. To ma však nebavilo, tak som, vtedy ešte na písacom stroji, napísal komentár a z pošty som ho odfaxoval do redakcie.

Následne mi na pevnú linku volal zástupca šéfredaktora, že komentár je dobrý, uverejnia mi ho a môžem písať a faxovať z pošty ďalej. Začal som teda s písaním, keď som mal 22 alebo 23 rokov, aby som ako študent uživil rodinu.

Poznáme ťa ako národne a konzervatívne orientovaného človeka, predpokladáme, že si bol vtedy aj zástancom vzniku samostatného Slovenska. Mnohí novinári boli vtedy skôr odporcovia samostatnosti a boli aj proti Mečiarovi. Ako si sa zaradil?

Redakcia Národnej obrody v tom čase prechádzala zmenami akcionárov a odišli odtiaľ mnohí ľudia, preto som po profesnej stránke vôbec nemal problém presadiť sa. Bez toho, aby som mal tú ambíciu, som sa rýchlo stal vedúcim oddelenia domáceho spravodajstva, zástupcom šéfredaktora a napokon, na krátky čas, aj šéfredaktorom. Pokiaľ ide o názorovú stránku, existovala vtedy silná polarizácia a bol som za svoje názory trochu podozrievaný, ale zďaleka to nebolo také surové ako dnes. Dnes je to oveľa vážnejšie. Keď dnes človek názorovo vybočí, je vnímaný úplne inak a horšie ako pred 25 rokmi.

V čom je ten hlavný problém?

Za tých 25 rokov sa médiá zmenili veľmi výrazne. Po remeselnej stránke to bola zmena k lepšiemu, médiá sú oveľa profesionálnejšie. To však nie je to najdôležitejšie. Výrazne k horšiemu sa totiž zmenil duch žurnalistiky.

V akom zmysle?

Poslaním médií bolo okrem informovania vytvárať arénu pre polemiku a kritiku. Mám však silnú obavu, že tento typ médií dnes zomiera. Do popredia sa začal dostávať kampaňový typ žurnalistiky. Myslím tým to, že prokampaňovo a propagandisticky založené médiá nezaujíma, čo tvrdí druhá strana, nepripúšťajú do debaty iný názor a snažia sa ho zhodiť zo stola. Človeka, ktorý hlása iný ako predpísaný názor, onálepkujú ako fašistu či konšpirátora bez práva na diskusiu. Toto je podľa mňa mimoriadne nebezpečné. A nielen pre žurnalistiku.

Som presvedčený, že napredovanie je možné len v spoločnosti, kde je slobodná súťaž, nielen firiem či strán, ale aj ideí, názorov, polemických postojov. Keď sa táto súťaž začne vytrácať a presadí sa jedna nadiktovaná línia, začne nám pozvoľna nastupovať doba temna.

Nie je jedna podobná názorová línia v médiách spôsobená jednoducho tým, že väčšina novinárov si o hlavných témach myslí to isté?

Všetci novinári si, našťastie, nemyslia to isté a aj keby to tak bolo, neprekážalo by mi to. Vadí mi, že ak niekto príde s iným, napríklad s konzervatívnym alebo národným názorom pri témach ako migrácia a podobne, tak už nie je vnímaný ako človek, s ktorým treba polemizovať a presviedčať ho, že nemá pravdu. V posledných rokoch sa takýto človek už považuje za nepriateľa spoločnosti, fašistu a konšpirátora a z debaty je „vysotený“ von.

Ak hovoríš, že pred 25 rokmi si to nevnímal, kedy sa to začalo lámať?

Neviem povedať, kedy polemický duch začal vymierať a začalo nastupovať to, vorím „komsomolská“ alebo kampaňová éra žurnalistiky, ale viem, kedy som si začal všímať, že sa to prelamuje zlým smerom. Výrazne to bolo vidieť v roku 2003, keď sa začala vojna v Iraku. Vtedy som s nemým úžasom zisťoval, že médiá už nie sú ani pacifistické, ani kritické k vojnovým jastrabom.

Začali robiť kampaň, mal som pocit, že si dali za úlohu presviedčať verejnosť, že vojna musí byť, že je dôležitá. Preberali vojnovú rétoriku a propagandu tajných služieb a vlád o zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma. Ich existencia sa, mimochodom, nepotvrdila.

Úplne naplno sa nekritický, kampaňový duch médií prejavil v roku 2015 pri migračnej kríze. Tam som si všimol, že médiá si dali misionársku úlohu prevychovať spoločnosť a presvedčiť ľudí, aby boli čo najviac otvorení migrácii. Kriticky naladení autori sa začali nálepkovať ako náckovia, rasisti a konšpirátori.

Nie je však pravdou to, že za posledné roky sa oproti minulosti zvýšila pluralita médií? V čase, ktorý opisuješ, boli hlavnými denníkmi Sme a Pravda a v zásade si boli veľmi podobné. Dnes je to inak, je tu aj liberálny mainstream, ale aj ľavicové či otvorene konzervatívne médium. Nie je to dobrá správa?

Áno, je dobrá správa, že vznikajú nové médiá. Veľmi podobné to bolo aj po roku 1989. Ale stále si myslím, že jadro žurnalistiky je dnes zle nastavené, lebo nie je otvorené kritike a polemike a hľadaniu pravdy, je nastavené hlásaniu vopred danej „pravdy“. Veľa ľudí delí médiá na mainstreamové a alternatívne. Ja by som ich skôr delil na kampaňové, teda na také, ktoré sú odovzdané misionárskej práci na kampaniach a antikampaniach rôzneho typu a na médiá otvorené a kritické.

Len bližšie pomenuj, ako to myslíš. Aj Postoj sa považuje za angažované médium, keďže sme presvedčení o nejakom súbore hodnôt a to jasne cítiť z našich textov. Napokon, aj najlepšie médiá vo svete majú nejaké presvedčenie a dávajú aj priame odporúčania, koho voliť či proti komu voliť. Čo nazývaš kampaňovými médiami?

Je tam rozdiel v štýle práce. Samozrejme, každý novinár má svoj názor aj hodnotové vybavenie a nemal by ho skrývať. Na druhej strane, ak to trochu preženiem, na novinára sa zo strany čitateľa a spoločnosti kladú podobné nároky ako na sudcu. Verejnosť očakáva, že aj keď má novinár vlastný názor, tak nesmie byť zaujatý.

Mal by byť nestranný, v tom zmysle, že keď robí súdy o vážnych veciach, aj o takých vážnych ako vojna a mier, mal by nechať prehovoriť obidve strany a aspoň budiť dojem, že nie je propagandisticky a kampaňovo zameraný. Napríklad po poľských voľbách bolo dobre vidieť, že dnes je vnímanie médií medzi samotnými novinármi úplne opačné.

Keby nejaký novinár pred 20 rokmi po poľských voľbách, kde na seba narazili konzervatívny a liberálny kandidát, verejne hlásal, aký je otrasený z výsledku a aké je strašné, že prehral liberálny kandidát, tak šéfredaktor by ho pravdepodobne požiadal, aby nedával až tak najavo svoje preferencie, predsudky a zaujatosť.

A dnes? Vidíme, že novinári považovali za svoju povinnosť vyjadriť v novinách aj na sociálnych sieťach, že sú zhnusení a pobúrení a že sa nemôžu zmieriť s tým, ako voľby dopadli. Jednoducho, kampaňovali.

… myslím si, že alternatívne médiá sú do veľkej miery reakciou na daný stav a na nedostatky médií. Za normálnych okolností by to malo byť tak, že napríklad na súčasnú pandémiu existujú rôzne názory, ktoré by v médiách mali zaznieť. Samozrejme, noviny môžu nejaký názor nesúhlasne okomentovať, ale ľudia s iným názorom by mali mať šancu prehovoriť.

Nemalo by to byť tak, že ak sa nájde medzi lekármi človek, ktorý tvrdí, že celodenné nosenie rúšok neodporúča alebo v tom vidí problém, tak ho na druhý deň médiá okamžite popravia. Takto smerujeme k zániku slobodnej polemiky a aj k zániku kultúrnej evolúcie. Pretože nutnou podmienkou evolúcie je súťaž a konfrontácia ideí. Kde sa otvorená súťaž likviduje, tam vidíme stagnáciu alebo degeneráciu.

To je pravda, otázkou je tá hranica. Podľa teba by mal odznieť akýkoľvek názor akéhokoľvek človeka?

To netvrdím, ale keď si vezmeme napríklad českú molekulárnu biologičku Soňu Pekovú, ktorá mala pomerne svojrázne názory na pôvod koronavírusu, tak si nemyslím, že médiá ju mali vyslovene zosmiešňovať, spochybňovať jej odbornosť a cielene, kampaňovo proti nej pracovať. Po preskúmaní nového koronavírusu vyslovila polemický názor. To sa, dúfal som, vo vede smie.

Kde však je tá deliaca čiara, komu dať a komu nedať priestor? V takzvaných alternatívnych médiách mali priestor nielen Peková, ale aj ľudia ako Vaský s Daňom.

Ani pred dvadsiatimi rokmi sa v novinách nedával priestor bláznom a polobláznom. Ale nemôže sa to skončiť tak ako dnes, že keď má niekto iný názor, napríklad na pandemickú krízu, tak ľudia majú na výber len z dvoch možností: buď sa zaradia do hlavného prúdu, alebo, ak budú kritickí, tak ich bude niekto osočovať, nálepkovať a diskvalifikovať, že sú ako Vaský, Daňo či Kotleba.

Tak to nemôže byť. Pri takýchto vážnych témach by sme nemali diskutovať so strachom z mediálnych následkov, ale otvorene.

Alternatívne médiá čerpajú aj z toho, že mnohí ľudia neveria, že novinári píšu slobodne, ale pracujú na niečí pokyn. Ty si celý život pracoval pre médiá ako Národná obroda, Pravda, Hospodárske noviny, Aktuality. Ako je to so slobodou novinára vo veľkom vydavateľstve?

Keď som nastupoval do Národnej obrody, majiteľom bola tuším Rezešova VSŽ a ľudia blízki HZDS, neskôr tam boli akcionári Majský s Ruskom a podobné mená. Pravdu istý čas vlastnil Široký. Mám s tým teda skúsenosti. Ale nikdy som nepocítil, že by majitelia manipulovali s novinármi, ktorí vytvárali názor. Možno tie pokusy boli na vyšších poschodiach, na úrovni vydavateľstva a šéfredaktora. Nefunguje to však tak, že majitelia povedia novinárom, čo majú robiť a čo si majú myslieť. Ovplyvňovanie mienky novinárov sa odohráva niekde úplne inde, nie na osi majiteľ – redakcia.

Kde, ak nie na tejto osi?

Skôr je tam istý stádovitý efekt, sociálny tlak, možno vplyv ďalších hráčov, ako napríklad tretí sektor. Mnohí novinári radi pózujú a dokazujú sebe aj okoliu, že patria do toho „správneho, osvieteného tábora“. Keď sa mladý novinár rozhoduje, či sa zaradí do novinárskeho mainstreamu, za čo bude uznávaný alebo, naopak, vybočí a bude prefackávaný a zosmiešňovaný, tak si vyberie prvú možnosť, lebo nechce ísť do rizika.

Teda hovoríš, že dominancia liberálnych novinárov nie je daná vôľou majiteľov médií, je to skôr kultúrna záležitosť. Na Slovensku je to zaujímavá vec, táto krajina zjavne „tiká“ inak, aj inak ako západná Európa. Napriek tomu je mediálna scéna názorovo veľmi podobná veľmi liberálnym západným krajinám. Prečo je to tak?

Myslím si, že to je záležitosť módy. Móda a to, ako človek vyzerá, je aj o tom, kde je zaradený v kultúrnom či ideologickom zmysle slova. Keď je raz v móde variť polievky imigrantom, tak to tu máme, lebo tí, ktorí sa považujú za elitu, sa chcú prejavovať pokrokovo. Ako tí s tým správnym, moderným názorom.

To znie tak, akoby novinári hlavného prúdu boli povrchní, neuvažovali o pravdivom pohľade na veci, ale len preberali iný názor, aby boli „in“. Títo ľudia však často majú aj dobré školy, čítajú knihy. Naozaj to je spôsobené len akousi módnou vlnou?

Módou a snahou zapadnúť do správnej spoločnosti sa predsa riadia aj vzdelaní ľudia. Nejde však len o slovenské špecifikum, táto kultúra je v žurnalistike rovnaká alebo podobná vo všetkých západných krajinách. Vybočiť z tohto názorového nastavenia je stále ťažšie.

Nie je to skôr tým, že hodnoty tohto hlavného názorového spektra prevalcovali iné hodnoty samotnou príťažlivosťou hlásaných ideí?

To si nemyslím, pretože tie idey až tak príťažlivo a podmanivo nevyzerajú a aj mnohí novinári majú podľa mňa problém vyrovnať sa s tým a potom to presvedčivo šíriť ďalej. Práve tá presvedčivosť tam potom často chýba.

Naozaj nevyzerajú príťažlivo? Pomoc slabším, napríklad migrantom, je príťažlivá idea. Boj za ľudské práva za každých okolností pôsobí tiež ako príťažlivá idea.

Nemyslím si, že progresivistická ideológia je atraktívna a nesmierne obohacujúca pre tých, ktorí ju prijali. Napríklad na vítaní či podpore islamu v liberálnom západnom prostredí nie je nič atraktívne. Islam predsa liberálne, resp. progresivistické hodnoty považuje za nepriateľské. Skôr si myslím, že tá hlavná línia je jednoducho „predpísaná“ a nejeden mladý začínajúci progresívec má čo robiť, aby ju v sebe s chuťou spracoval.

Ale to, že v médiách pracujú prevažne liberálne uvažujúci ľudia, nie je tiež prirodzené v tom, že médiá, podobne ako umelecký svet, priťahujú zo svojej podstaty ľudí, ktorí sú takto založení, a ostatní sa len komfortne zaradia?

Môže byť, sú profesie, ktoré naozaj priťahujú viac liberálne založených ľudí a naopak. Teraz sa však vo verejnej diskusii nepresadzuje liberalizmus, otvorenosť a tolerancia, ale ideológia, ktorá klasickému liberalizmu odporuje. Progresivizmus dnes hlása veci, ktoré by klasický liberál nikdy nepodpísal. Pre liberála bola najvyššia hodnota osobná sloboda.
Pre progresívca je najvyššia hodnota pokrok a prevýchova spoločnosti. Tomu podriaďujú všetko, a preto sa stáva, že moderní progresívci nie sú liberálni, neznesú iný názor, potláčajú a prenasledujú ho, pretože pre nich nie je najvyššou hodnotou sloboda a tolerancia, ale premena spoločnosti.

Keď však diskutuješ s progresívcom, povie ti presný opak. Argumentuje, že kým konzervatívci chcú iných obmedzovať, napríklad pri interrupciách, oni chcú rozhodnutie nechať na ľuďoch. A to sa týka aj manželstiev homosexuálov a ďalších pálčivých tém.

Ak sa uvedie tento jeden príklad, tak možno majú pravdu. Ale keď sa pozrieme na to, ako fungujú progresívci v západných krajinách a čo sa deje v Spojených štátoch, narážam na fenomény „cancel culture“ alebo hnutie Black Lives Matter, tak mám z toho niekedy až hrôzu. Tam sa progresivistická ideológia dostala tak ďaleko, že diktuje, čo si ľudia smú a nesmú myslieť. Dokonca sú schopní požadovať, aby ľudia, ktorí vybočujú, nezostali vo svojich funkciách. O svoje miesta pod tlakom kampaní prichádzajú novinári, vysokoškolskí pedagógovia, vedci. To je absolútne šialené.

Nemyslím si, že konzervatívci alebo veriaci dnes robia kampane proti svojim nadriadeným za to, že majú „neprijateľný názor“. To je niečo celkom nové, čo sme v západnej kultúre dlho nevideli. Naopak, západná kultúra bola považovaná za ukážkové prostredie pre slobodu. Pre súťaž ideí, nápadov, strán a rôznych presvedčení.

Zrazu sa tento duch vytráca a nastupuje kultúra, ktorá predpisuje, čo si majú a čo si nemajú ľudia myslieť, ak chcú byť úspešní. Ak si to myslieť nebudú, tak hrozí, že prídu o prácu. Stali sa také absurdné veci, že zakladateľ vlastnej firmy musel odstúpiť, lebo zamestnanci sa začali búriť a pohoršovať, že mal nevhodnú poznámku o kampani Black Lives Matter na sociálnej sieti.

Existujú momentálne na Slovensku témy, o ktorých je akoby zakázané slobodne diskutovať?

Cítiť to pri viacerých témach, napríklad pri otázke 5G sietí. Ja o nich veľa neviem, ani ako novinár, ani ako občan, používateľ. Všimol som si len to, že podľa niektorých vedcov môžu byť 5G siete nebezpečné pre niektoré zvieratá a možno aj pre zdravie ľudí.

Keď som si to prečítal, trochu som spozornel a uvedomil som si, že keby sa pred 30 rokmi budovali prelomové, vysokovýkonné siete s mikrovlnnou radiáciou a skupina expertov by varovala, že môžu byť rizikové, vznikla by veľmi živá polemika v médiách, boli by diskusie, ankety, rozhovory za a proti. Ľudia by čítali diskusie, zaujímali by sa o to.

Dnes sa vo viacerých krajinách, aj na Slovensku, pripravuje spustenie vysokovýkonnej 5G siete, ktorá má potenciál postupne nahrádzať ľudskú prácu automatizovanou, a zaujímalo by ma, ako to bude fungovať, či tu sú alebo nie sú problémy, chcel by som vidieť názor jednej aj druhej strany.

Prekvapuje ma, že táto téma je v médiách tabuizovaná, nepíše sa o nej takmer nič, a ak sa píše, tak v duchu „poďme sa pozrieť, čo si hlupáci a konšpirátori myslia o 5G sieťach“. Mňa však nezaujíma, čo hovoria konšpirátori. Zaujíma ma normálna polemika vedcov, lekárov. A mám dojem, že takýchto tém je viac.

Ďalšou z tém, pri ktorej sa niektorí ľudia boja nahlas ozvať, je pôvod nového koronavírusu. Alebo otázka, do akej miery je nebezpečný a do akej miery sa to preháňa. Mám známych, lekárov, ktorých som sa pýtal, prečo u nás nie je debata aspoň taká otvorená ako v Česku či ďalších európskych krajinách. Vysvetlili mi, že aj medzi lekármi sú rozdielne názory a zďaleka nie všetci zdieľajú líniu, ktorá sa tu pretláča, ale po skúsenostiach s tými, ktorí boli v médiách popravení alebo lynčovaní za svoj názor, nebudú vystupovať, lebo im to nestojí za to. Je nesmierne zlé, ak sa to deje pri takej vážnej veci, akou je pandémia.

Ak hovoríme o slovenských novinároch, tento týždeň bola vyhlásená Novinárska cena, ide o najprestížnejšiu cenu, ktorú organizuje Nadácia otvorenej spoločnosti. V Postoji sme spočiatku prihlasovali naše texty do tejto súťaže, pred dvomi rokmi sa rozhodli, že sa už na tom zúčastňovať nebudeme, keďže zloženie porôt bolo čoraz jednostrannejšie a o novinárskej kvalite už rozhodovala len jedna malá bublina. Ty patríš už dlhodobo medzi našu komentátorskú špičku, no ešte nikdy si nevyhral žiadnu cenu. Je to tým, že túto súťaž vytrvalo bojkotuješ?

Raz sa tuším stalo, že ma tam nominovalo MEMO 98 za sériu komentárov. Ja tam však svoje komentáre nezvyknem posielať. Keby existovala novinárska organizácia, ktorá sa zaoberá kvalitou novinárskej práce, nemal by som s tým najmenší problém. Ale keď toto „rozdávanie piškótiek“ organizuje tretí sektor, navyše nadácia, ktorá bola v minulosti založená Georgeom Sorosom, tak som zdržanlivý. Nepovažujem za normálne, ak niektorí novinári nadšene súťažia o „piškótku“ od Nadácie otvorenej spoločnosti a jej sponzorov.

Vážiť si ju môžeš, ak ju dostaneš od kvalitne zloženej poroty…

… áno, ale v tomto prípade porotu a tým aj ocenených určuje tretí sektor, nie novinárske a mediálne organizácie. Aj keď sa to volá Novinárska cena, ja to vnímam ako cenu pre novinárov od tretieho sektora. Každý rok vidíme, ktorí novinári sú v tejto súťaži najúspešnejší. Spravidla je to Denník N, SME, v minulosti Trend. Odohráva sa to v bubline a najmä to nie je v pravom zmysle slova Novinárska cena.

Ty by si sa tešil z ceny Slovenského syndikátu novinárov?

To práve netvrdím, ja by som sa tešil, keby existovalo širšie združenie novinárov, ktoré by sa zaoberalo kvalitou novinárskej práce a organizovalo by aj takéto súťaže. Porotu by určovali skúsení novinári, vydavatelia a možno aj čitatelia, ale nie tretí sektor. Neviem si celkom dobre predstaviť, aby sme očakávali od redaktorov Denníka N, že si pôjdu po ocenenia od Konferencie biskupov Slovenska, ktorá by sa tiež rozhodla rozdávať novinárske ceny za zásluhy. (Úsmev.)

Asi najťažšiu chvíľu v novinárskom živote si zažil vtedy, keď zabili tvojho kolegu Jána Kuciaka. Čo to s tebou urobilo?

Vtedy som prvýkrát v živote ako novinár pocítil strach. Nevedeli sme, odkiaľ ten útok prišiel, či budú nasledovať ďalší novinári. Predpokladali sme, že motívom bola práca Jána Kuciaka. Uvedomil som si, že hoci pracujeme „len“ so slovom, môže to byť pre niekoho takým drastickým zásahom do života, že považuje za nutné vraždiť.

Keď som si to uvedomil, až ma zamrazilo, akú máme v rukách obrovskú moc. Vraždiť sa zvykne kvôli rôznym veciam, ale nie kvôli slovám a textom. Zrazu som videl, že v našej profesii nás môžu zabiť za to, že sme niekoho naštvali. Som rád, že sa podarilo vyšetriť, kto je za tým a prečo sa to stalo.

Máš to v sebe definitívne uzavreté, napriek nedávnemu oslobodzujúcemu rozsudku pre Mariana Kočnera a Alenu Zsuzsovú?

Definitívne nie, ale nemám vážnejšiu pochybnosť o tom, že objednávateľom alebo jedným z objednávateľov bol Marian Kočner a že motívom vraždy bola schopnosť Jána Kuciaka zisťovať veci, ktoré Mariana Kočnera ohrozovali.

Vyšetrovanie vraždy sprevádzal bezprecedentný únik informácií. Tvoji investigatívni kolegovia z Aktualít však nebývali medzi prvými, bolo to tým, že ste v porovnaní s inými médiami nemali dostatok dravosti, alebo to bolo vedomé rozhodnutie?

Bolo to rozhodnutie vedenia redakcie a bolo správne. Vo februári 2018 nás akcionári podržali, naliehali na vyšetrovanie, no zároveň sa nás snažili brzdiť v tom, aby sme sa stavali na barikády. Žiadali, aby sme si zachovali chladnú hlavu a aby sme pri informovaní neporušovali pravidlá či dokonca zákon. Ak niekto po februári 2018 behal po pódiu na demonštráciách, boli to novinári z iných médií, nie Aktuality.

Keď sa potom vynášali informácie z vyšetrovacieho spisu, my sme sa vedome do týchto dostihov nezapojili. Boli sme si vedomí, že to môže škodiť úspešnému ukončeniu procesu, v žiadnom prípade sme nechceli prispieť k tomu, aby niekto potom ukazoval na nás prstom, že sme zaujatí a vynášaním informácií zo spisov porušujeme zákon.

Aj Kočnerova obhajoba nakoniec argumentovala, že médiá v tejto kauze porušujú zákon a že to nikto nerieši. Bol to teda od Aktualít skôr prejav zodpovednosti a úcty k Jánovi Kuciakovi a Martine a naša prirodzená snaha nerobiť niečo nezákonné len preto, aby sme si zvýšili čítanosť alebo príjmy.

Vnímaš to teda tak, že zo strany iných médií bolo informovanie o vyšetrovaní vraždy prepálené?

Nie všetko. Napríklad pri Monike Jankovskej uznávam, že bolo vo verejnom záujme zverejniť isté informácie, inak by bola vo verejnej funkcii ešte dlhšie, možno až do volieb. Ale vo väčšine prípadov si myslím, že veci neprospelo intenzívne vynášanie informácií zo spisov.

V Postoji máme rovnaké hodnoty, ale neraz máme aj na dôležité témy rozdielne názory. S tvojím príchodom sa naša názorová pestrosť posilní, čo sa odzrkadlí aj na top téme tohto obdobia, ktorou je korona. My si myslíme, že najväčšou hrozbou je zdravotnícka hrozba a viaceré tvrdé opatrenia sú nevyhnutné preto, aby sme zabránili preťaženiu až kolapsu nemocníc. Ty si aj uplynulé dni písal o tom, že za väčšiu hrozbu než koronu považuješ diktát strachu a jedného názoru. Pomaly sa blížime k tisícke nových nakazených denne, stále ťa viac znepokojuje uniformnosť debaty než samotné šírenie vírusu?

Keby som chcel byť veľmi ironický, povedal by som, ľudia, upokojte sa, vrchol pandémie máme dávno za sebou, prehrmelo to predsa na jar, keď sme podľa odborníkov mali mať naraz 24-tisíc ľudí v nemocniciach.

Takto nás vystrašili, urobil sa lockdown, no nič z katastrofických predpovedí sa nekonalo, ukázalo sa, že hrozba je násobne nižšia…

… nič sa nekonalo aj vďaka tomu, lebo sa v marci prijali radikálne opatrenia a šírenie vírusu sa takmer zastavilo.

Nie, myslím si, že odhad odborníkov bol prepálený bez akéhokoľvek ohľadu na situáciu…

… v Európe, aj neďaleko od nás, sme videli regióny, kde sa vírus rozšíril exponenciálne a bola tam dramaticky kritická situácia.

S tým súhlasím, ale vychádzal by som zo slovenskej situácie a skúsenosti. Na Slovensku sa vírus šíri trochu inak ako vo veľkomestách na severe Talianska. Je to prirodzené, stačí sa pozrieť, ako vyzerá naše medzinárodné letisko a letiská v Prahe alebo Miláne a každému je jasné, prečo u nás bolo na začiatku menej prípadov nákazy ako inde. Názor by som nemenil a myslím, že ho nezmením ani vtedy, keď bude vyše tisíc nakazených denne. Chcem zdôrazniť dve veci.

Po prvé, varovania odborníkov o tom, čo nám hrozí, sa na jar ukázali ako prehnané. Ukázalo sa, že hrozba existuje, ale je násobne nižšia, ako sme očakávali.

Po druhé, je prirodzené, že čísla nakazených v jesennom a v zimnom období rastú. Úlohou kritických novín je podľa mňa ľuďom povedať, aby sa v krajnom prípade pripravili aj na niekoľko tisíc pozitívne testovaných denne a že to neznamená, že treba panikáriť, zatvárať podniky a školy a vyrábať desiatky tisíc nezamestnaných. Tá hrozba ani na jar a ani teraz nevyzerá tak dramaticky. Napokon, drvivá väčšina pozitívne testovaných buď nemá nijaké príznaky, alebo ich má len veľmi mierne.

Zameral by som sa na testovanie. Hlavné preventívne opatrenia boli urobené už na jar, od marca nosíme rúška – nosím ho aj ja, aj keď rúška neznášam, ale pravidlá rešpektujem. Plošne pritvrdzovať opatrenia a stupňovať obmedzenia mi nepripadá adekvátne.

Považuješ teda opatrenia, ktoré platia od októbra, za úplne prehnané alebo im v zásade rozumieš?

V niektorých prípadoch sú podľa mňa prehnané, lebo situácia na Slovensku nie je z hľadiska počtu úmrtí a hospitalizovaných taká dramatická ako inde. Poburuje ma, že opatrenia slovenskej vlády prichádzajú bez akejkoľvek debaty. Sú to mimoriadne zásahy do života a bol by som rád, keby v tom bol systém a keby sa pravidlá vyhlasovali po diskusii s dotknutými organizáciami.

Myslím si, že tu máme dve pandémie. Prvá je reálna nákaza, ktorá sa javí ako zvládnuteľná. Na druhej strane tu máme virtuálnu pandémiu čísel, strašíme, koľko máme „pozitívnych“ a neuvádzame ďalšie podstatné dáta, hlavne tie o počte chorých s komplikáciami.

Za posledných sedem dní sa však počet hospitalizovaných zdvojnásobil, čo je zlý trend. Na papieri máme síce veľa voľných miest na reprofilovaných oddeleniach, ale máme nedostatok zdravotníckeho personálu, naozaj považuješ za nereálne, že sa u nás zopakuje situácia, ktorú sme predtým videli v mnohých európskych regiónoch?

Vychádzajúc z tých dát, ktoré sú k dispozícii, nič nenasvedčuje tomu, že by sme mali byť vo vysokom stupni oplašenia a že by sme mali byť v prísnosti opatrení a v rýchlosti, akou ich prijímame, európskou špičkou. Iste, očakávam, že tento problém porastie. Ale aj v tom čase by sme mali apelovať na to, aby sa medzi ľuďmi nešírila panika a aby sa nesiahalo po opatreniach, ktoré budú príliš drastické a ktorých účinnosť bude otázna.

Mrzí ma, že vôbec nepracujeme s dátami. Opäť sa sprísňuje režim v obchodoch, hoci v obchodoch, pri nakupovaní, sa podľa dát s trasovania nákaza nešíri, resp. tie prípady sú skôr ojedinelé. Od pandemickej komisie očakávam, že bude viac pracovať s analýzami čísel, nielen s číslami samotnými.

Tento týždeň sme uverejnili redakčnú polemiku, ako by sme volili, keby sme boli 3. novembra na mieste Američanov. Tvoja odpoveď?

V roku 2016 som Trumpa považoval osobne aj politicky za neprijateľného. Určite by som ho vtedy nevolil, napriek tomu, že bol protikandidátom Hillary Clintonovej, ktorú som vnímal ako problém a ani ju by som nevolil. Luxus nevolenia si viem užiť kedykoľvek, keď je slabá či mne nevyhovujúca ponuka, preto som nevolil ani v druhom kole slovenských prezidentských volieb.

Teraz si viem predstaviť, že by som Trumpa volil, no nie preto, že mi je sympatický, ale preto, že Demokratická strana, progresívne médiá a aktivisti v USA predvádzajú neuveriteľné a mimoriadne nebezpečné veci, ktoré začínajú ohrozovať podstatu slobodnej americkej spoločnosti. Narážam opäť na „cancel culture“, kampane Black Lives Matter, ktoré zašli tak nehorázne ďaleko, až je v ohrození sloboda Američanov.

Najmä sloboda myslenia a sloboda slova, čo je vlastne koreň a zdroj ďalších slobôd. Som si istý, že progresivistickú „kultúru“ treba brzdiť a nemám dojem, že by sa v Spojených štátoch rysovala iná osobnosť ako Donald Trump, ktorá by to brzdiť chcela. Joe Biden nie je riešenie, ale súčasť problému.

Prečo si sa rozhodol prísť do Postoja?

Vidím to tak, že najbližšie roky bude prituhovať. Nielen v médiách, ale aj celospoločensky. Myslím si, že národne a konzervatívne zmýšľajúci novinári budú čoraz viac ohrozeným druhom, preto by mali spájať sily. Predpokladám, že o tri-štyri roky mi budú bývalí aj aktuálni kolegovia v tejto veci rozumieť viac ako dnes.

V Aktualitách som bol spokojný, moje rozhodovanie trvalo pomerne dlho, ale predpokladám, že čas mi dá za pravdu. I keď rád by som sa mýlil, za najlepšie by som považoval, keby ľudia s konzervatívnymi názormi mohli celkom slobodne a hlavne perspektívne písať v akejkoľvek väčšej redakcii.

Zdroj: https://www.infovojna.sk/

Líbí se vám naše stránky a síla svobodných informací, které šíří? Prosíme, podpořte nás! 

I malá částka zaslána anonymně pomůže a předem Vám za to moc děkujeme!

Podpořit nás můžete ZDE

Odeslat komentář