Víťazstvo Emmanuela Macrona nad Angelou Merkelovou v otázke „koronabondov„ bude mať pre Nemecko a tých málo členských krajín EÚ, ktoré si ešte zachovávajú trochu zdravú rozpočtovú politiku, približne rovnaké následky ako 1. svetová vojna.

Zdalo by sa, že francúzska vlajka neveje nad Brandenburskou bránou, Nemecko však bude fakticky platiť Francúzsku a jej spojencom také reparácie, že situácia pripomína práve porážku v naozajstnej vojne. Je potrebné patrične oceniť európskych politikov, pretože na verejnosti to všetko vyzerá úplne dôstojne.

Pod zámienkou boja s koronavírusom pristúpila Angela Merkelová (po mnohoročnom zúrivom odpore) na vydanie takzvaných „koronabondov„ – dlhopisov, ku ktorým sa zaväzuje EÚ ako celok (a fakticky Nemecko a iné krajiny s viac menej stabilné ekonomikou), utrácať peniaze ale budú Francúzsko, Taliansko, Španielsko a iné krajiny majúce svojráznu predstavu o rozpočtovej disciplíne. Objem prvej tranže „koronabondov„ je 500 miliárd eur. Ako zdôrazňuje BBC, „francúzsky prezident Emmanuel Macron a nemecká kancelárka Angela Merkelová sa dohodli na tom, že prostriedky sa majú poskytovať v podobe grantov„.

V preklade z byrokratického jazyka do drsnej ekonomickej reality to znamená, že Nemci, Holanďania, Švédi a Rakúšania si budú brať pôžičky a splácať ich, a peniaze dostanú ako bezplatnú pomoc krajiny „európskeho juhu„, ktoré úspešne zlomili odpor „železnej Angely„ – pravdepodobne pod hrozbou toho, že v prípade, že tieto peniaze (zadarmo!) nedostanú, bude eurozóna jednoducho zničená. Nemožno vylúčiť, že práve na túto hrozbu narážal Emmanuel Macron, keď po kapitulácii nemeckej kancelárky vyhlásil, že tých 500 miliárd eur je akýmsi krokom (snáď prvým krokom), „ktorý má eurozóna urobiť, aby zostala jednotná„.

Teoreticky bude tento dlh splácať spoločný rozpočet Európskej únie. Problém je ale v tom, že za prvé tento rozpočet napĺňajú samy členské krajiny EÚ, a to vo zďaleka nerovnakej miere, a za druhé, že keď už dokázali Macron a jeho spojenci pod zámienkou koronavírusu poraziť kedysi nezlomnú Merkelovú v tak chúlostivej otázke, ako je celoeurópsky dlh, potom urobiť to, aby Francúzsko, Taliansko, Španielsko a iné krajiny „európskeho juhu„ platili do tohto rozpočtu ešte menej a Nemecko, Rakúsko, Dánsko a Holandsko oveľa viac, už bude úplne jednoduchá politická operácia.

Nemecká kancelárka predvídala obrovský škandál, ktorý vypukne po jej kapitulácii v otázke, ktorá má zásadný význam pre nemecký biznis, politiku a značnú časť voličov, a ponáhľala sa s niekoľkými dôležitými upresneniami víťazných hlásení francúzskeho prezidenta.

Tvrdí, že „koronabondy„ sú jednorazovým nástrojom, ktorý je potrebné použiť len preto, že Európska únia narazila na bezprecedentnú krízu. Britský denník The Guardian upozorňuje čitateľov na to, že oficiálna pozícia Berlína predpokladá „obmedzenú platnosť„ schváleného programu, čo má aspoň teoreticky upokojiť odporcov rozdávania nemeckých peňazí francúzskym príjemcom sociálnych príspevkov. Problém je v tom, že tieto záruky sotva niekoho upokoja.

V Európskom parlamente už zazneli požiadavky zriadiť balík „pre stimulovanie ekonomiky„ v sume dvoch biliónov eur (a nie 500 miliárd, ako sa teraz predpokladá), a je teda celkom možné, že Nemecko a iné viac menej stabilné krajiny EÚ budú čoskoro musieť platiť také čiastky dodatočných dlhov, ktoré si teraz nemôže nikto ani predstaviť.

Navyše taliansky premiér už na svojom Twitteri napísal, že „granty„ v sume 500 miliárd sú len „prvým krokom„. Najskôr to znamená, že Macron a jeho situační spojenci budú Nemecko „dojiť„ aj naďalej.

Poslednou nádejou na záchranu nemeckých peňazí je paradoxne zväzok Rakúska, Dánska, Holandska a Švédska pod neformálnym vedením rakúskeho kancelára Kurza.

Euronews správne poukazuje na to, že v otázke „koronabondov„ je nutný súhlas všetkých členských krajín EÚ a že takýto súhlas zatiaľ neexistuje: „Sebastian Kurz naznačil, že nadchádzajúce rokovania budú ťažké, keď na Twitteri oznámil, že hovoril s predákmi Dánska, Holandska a Švédska o tomto návrhu (Macrona a Merkelovej v otázke „koronabondov„ – aut. pozn.) a že ich pozícia zostáva nemenná. Sme ochotní pomôcť najviac poškodeným krajinám úvermi,“ dodal.

Nehľadiac na to, že všetky krajiny nespokojné s perspektívou platiť za diery v rozpočte Francúzska alebo Talianska majú právo veta, pravdepodobnosť toho, že táto odvážna „skupina štyroch„ bude môcť dlho čeliť zjednotenému nátlaku ostatných krajín Európskej únie, Paríža, Berlína a Európskej komisie, je dosť malá.

Pre predstaviteľov krajín, ktorým členstvo v eurozóne neprospelo a ktorých ekonomiky nemôžu konkurovať s ekonomikou Nemecka na vnútornom a európskom trhu, je epidémia koronavírusu svojho druhu poslednou šancou donútiť Berlín a jeho spojencov k tomu, aby sa rozdelili o superpríjmy, ktoré im priniesla eurozóna.

Na druhej strane voliči v Nemecku, Holandsku alebo Rakúsku môžu právom namietať proti podobnému novému rozdeleniu peňazí na ich účet. Spoluobčania nemôžu zastaviť Angelu Merkelovú, ktorá je presvedčená, že zachovanie eurozóny stojí za to, aby na to boli vynaložené dva bilióny eur, ktoré v konečnom dôsledku bude musieť zaplatiť nemecký rozpočet. V budúcich voľbách však môžu voliči rozhodnúť, že potrebujú politikov, ktorí budú tvrdo hájiť národné záujmy. A nebude divu, keď sa stane vedľajším účinkom „liečenia koronavírusu pomocou dlhov„ prudký vzostup protisystémového populizmu v mnohých európskych krajinách.

Ak dôjde k tomu, budú za vinníkov vyhlásení buď (ako obyčajne) „ruskí trollovia na sociálnych sieťach„, alebo (ako je teraz módne) „úsilie čínskej propagandy„. Skutočnými vinníkmi vzniku nových politických rizík pre Európsku úniu sú však sami európski predáci, ktorí si zvolili práve takú cestu.