JSME TU PRO TY, KTEŘÍ CHTĚJÍ
SKUTEČNĚ POZNAT PRAVDU

Zpět

CZ 24 News

Rok v kocke Daga Daniša: Smer sa naozaj mení. K horšiemu

SLOVENSKO/EURÓPA: Vyberáme štyri kľúčové témy, ktoré poznačili celý rok 2019. 1. Kočnerovu sieť odkryli jeho vlastné archívy. A nahrávky. 2. Prezidentské voľby preformátovali pomery síl v opozícii. 3. Smer ukázal trik roka: tvári sa ako strana zmeny. 4. Svet bojuje za záchranu klímy. Otázne je, či je to reálny program, alebo len ďalšia kampaň.

1. Digitálne stopy

Máločo znázorňuje zmenu doby a nástup digitálnej éry viac ako „prípad Kočner“. Po roku 2019 vieme o zločinoch Kočnera a jeho sieti viac, ako je únosné. Postarali sa o to dátové stopy z jeho vlastného mobilu: uložené správy z Threemy, zvukové nahrávky, videá…

Ukázali nám, ako mal v minulosti korumpovať generálneho prokurátora Trnku, sudcov, policajtov. Odkryli jeho spoluprácu s Norbertom Bodorom, oligarchom s pákami na NAKA, s Monikou Jankovskou z ministerstva spravodlivosti, s Martinom Glváčom, podpredsedom parlamentu… Alebo s Jaroslavom Haščákom z Penty.

Na Kočnerovom prípade je zvláštne, že na úplné odkrytie jeho kriminálnych praktík a jeho siete vyšetrovatelia nepotrebovali operatívcov, sledovanie, svedkov ani klasické dôkazy. Stačilo im preniknúť do digitálnych dát v jeho mobile (správy z Threema aplikácie). A poskladať obraz o jeho minulosti.

Rekonštrukcia Kočnerovej komunikácie polícii umožňuje rozbehnúť vyšetrovanie desiatok zločinov.

Škoda, že vyšetrovatelia sa podobným spôsobom nepokúsili zrekonštruovať komunikáciu (a dátové stopy) bývalého policajného prezidenta Gašpara, bývalého šéfa NAKA Hraška, bývalého šéfa protikorupčnej jednotky NAKA Krajmera. A ich „pána“ – oligarchu Norberta Bödöra.

Boli to práve „naši ľudia“, ktorí Kočnerovi umožňovali roky fungovať v režime nedotknuteľnosti.

Dúfajme, že po voľbách prokuratúra udrie aj na tomto fronte. Stíhanie Kočnera je dôležité. No ešte dôležitejšie je potrestať tých, ktorí pracovali ako Kočnerova štátna ochranka.

2. Kampaň 2019

Najsilnejšou politickou udalosťou roka boli prezidentské voľby. Presnejšie: kampaň k prezidentským voľbám. Tá prekreslila pomery síl medzi opozičnými stranami.

Staršie opozičné strany vstúpili do kampane vlažne. Neponúkli vlastnú politickú hru, vlastného kandidáta ani vlastné nasadenie. Zmohli sa len na podporu jedného z nezávislých kandidátov. Navyše toho nesprávneho.

Bola to hrubá chyba, ktorá im nalomila krk.

Naopak, progresívci, ktorí v kampani testovali svoju silu – a svoju podpredsedníčku Čaputovú – vyšli z kampane aj z prezidentských volieb ako víťazi. Zo strán PS a Spolu, ktoré mali ešte začiatkom roka pod päť percent, sa stali lídri opozície.

Ďalšou ranou pre staršie opozičné strany bolo založenie Kiskovej strany.

Ak to zhrieme: rok 2019 bol rokom „novej opozície“. No nie preto, že Kiska, Truban či Beblavý by ponúkali atraktívnu a dôveryhodnú politiku. Za ich úspechom boli tri veci. Aktivita a nasadenie v kampani prezidentských volieb. Dopyt po nových stranách. A nepochopiteľná pasivita parlamentných opozičných strán okolo Sulíka a Matoviča.

Na konci roka je však otázne, či tri nové opozičné strany nie sú na slovenské pomery predsa len priveľa. Dve z nich sa síce spojili do volebnej koalície. No Kiska ich ponuku na spoluprácu odmietol. A súťaží s nimi o toho istého voliča. Pomerne úspešne.

Koalícii PS-Spolu hrozí presne to isté, čo ďalším opozičným stranám: že môže vo voľbách padnúť pod hranicu zvoliteľnosti (pri dvojkoalícii je to sedem percent). A ostať mimo parlamentu.

Kiskovi zas hrozí, že za svoj úspech – zrejme nie veľmi presvedčivý – zaplatí až príliš vážnym oslabením partnerov.

3. Akože nový Smer

Pokiaľ ide o koalíciu a špeciálne jej najsilnejšiu stranu, tá predviedla trik roka. „Nový Smer“ s Pellegrinim ako volebným lídrom vstúpil do kampane ako strana zmeny.

Postarali sa o to prieskumy a volební mágovia Smeru.

Smeru v prieskumoch vyšlo, že slovenskí voliči požadujú zmenu. A ako jej nositeľa vnímajú premiéra Pellegriniho. Potvrdili to aj ďalšie prieskumy, z ktorých Pellegrini vyšiel ako najdôveryhodnejší zo všetkých volebných lídrov (dôveruje mu viac ako 40 percent voličov).

Fico ustúpil. Vysunul Pellegriniho. A Smer premaľoval na „zodpovednú zmenu“.

Treba uznať, že v Smere to vymysleli naozaj dobre. Strana prebehla na druhý breh. Aspoň opticky. V kampani.

Hlboko v základoch však Smer ostal presne taký, aký bol od začiatku.

Boli to práve oligarchovia z pozadia strany, ktorí naliehali na urovnanie konfliktov medzi Ficom a Pellegrinim. A ktorí si z Pellegriniho modelujú „nový projekt“.

Smer ostáva stranou, ktorej úlohou je slúžiť akcionárom. Podnikateľským skupinám v jej pozadí.

Ak sa v niečom mení, tak len na povrchu. V tom, že s nie veľmi silným, ale zato úslužným Pellegrinim to budú mať obchodníci ľahšie než s Ficom.

4. Zelená kampaň

Z udalostí v Európe a vo svete si zaslúži pozornosť pokračovanie kampane za ozdravenie klímy. V priebehu roka sa presadila ako dominantná agenda, ktorá poznačí ekonomiku a politiku v každej krajine. Aj na Slovensku.

Principiálne (obsahovo) je zelená kampaň správna. Ochrana planéty a jej klímy by mala byť priorita. Preteky krajín v priemyselnej výrobe, spotrebe, ekonomickej výkonnosti či v zbrojení sú neudržateľné.

Zem potrebuje obnovu rovnováhy medzi nárokmi ľudí a jej obmedzenými možnosťami (zdrojmi). Čím skôr sa presadí globálny program na uhlíkovú neutralitu, tým nižšie budú náklady pre budúce generácie.

Na klimatickej kampani je však zarážajúce, že jej chýbajú presvedčiví aktéri. Strany zelených. A hnutia s ortodoxným (radikálnym) enviromentálnym programom. Tie dnes chýbajú. Tému si osvojili liberálni a progresívni lídri, ktorí ju ešte pred pár rokmi vnímali ako okrajovú (prípadne ju nevnímali vôbec). A pre ktorých je ochrana klímy skôr novou módou a pózou, ako starou autentickou prioritou.

Klimatická kampaň v mnohom pôsobí ako ďalší nástroj (alebo zbraň) v politickej a geopolitickej rivalite.

Jedným z jej efektov je oslabovanie krajnej pravice a presmerovanie podpory zradikalizovaných mladých voličov pre nové hnutia „progresívnych zelených” (ako sa to darí v Nemecku).

Druhým je obmedzovanie ekonomického rozmachu Číny a ďalších ázijských krajín, kam západné korporácie presťahovali svoje „komíny“.

V menšom to isté platí aj v rámci EÚ. Energeticky a environmentálne náročná priemyselná výroba sa roky tlačila na východnú perifériu EÚ – za lacnejšou pracovnou silou.

Aj preto môžu západné ekonomiky zvládať výzvy na uhlíkovú neutralitu s menšími nákladmi ako tie východné (hlavne ázijské). Hoci práve najbohatšie západné trhy tvoria jadro globálnej spotreby. A plytvania.

Slovom, priestor pre presvedčených „zelených“, zameraných na podstatu veci, teda na radikálne obmedzenie spotreby, ostal aj v roku 2019 pomerne skromný.

Odeslat komentář