Sledujte nás na Telegramu: 👉 @cz24news
Dmitrij Orlov, rusko-americký inžinier a spisovateľ je jeden zo známych mysliteľov, ktorých spolu s Jamesom Howardom Kunstlerom časopis The New Yorker v roku 2009 vo vynikajúcom profile nazval významnými teoretikmi dystopie alebo anti-utópie, podľa ktorej moderná spoločnosť smeruje k zdrvujúcemu a bolestivému krachu. V jeho knihe Päť štádií kolapsu (2013) opisuje nasledovné štádiá:
- finančný kolaps: finančné inštitúcie sa stávajú platobne neschopnými a banky sa zatvárajú;
- hospodársky kolaps: nedostatok základných tovarov a rozklad hospodárstva;
- politický kolaps: korupcia nahradí vládne služby;
- sociálny kolaps: strata miestnych sociálnych inštitúcií a občianska vojna;
- kultúrny kolaps: strata empatie a ľudskosti;
- ekologický kolaps.
Prinášame výňatok toho najzaujímavejšieho z jeho zamyslenia o paralelách príznakov rozpadu ZSSR a súčasného úpadku amerického impéria:
Pri premýšľaní o (zatiaľ) postupne prebiehajúcom kolapse amerického impéria vystupuje z pamäte kolaps ZSSR, ku ktorému došlo takmer pred tromi desaťročiami, ako zlatá baňa užitočných príkladov a analógií. Určité udalosti, ktoré sa odohrali počas sovietskeho kolapsu, môžu poslúžiť ako užitočné vodítka pri americkom kolapse a umožnia nám lepšie formulovať odhad o načasovaní udalostí, ktoré môžu postupný úpadok náhle zmeniť na prudký kolaps.
Keď došlo k sovietskemu kolapsu, všeobecnou reakciou bolo: „Kto to mohol vedieť?” No, ja som to vedel, hoci mojou odbornosťou v tom čase bola elektronika a nie sovietológia. Pritom celá tlupa skutočných profesionálnych odborníkov na Rusko, ktorá sa zašívala v rôznych vládnych agentúrach vo Washingtone alebo konzumovala kyslík v rôznych nadáciách a na univerzitách v USA, absolútne netušila, čo očakávať. Mám však pocit, že my, ktorí nie sme odborníci, a sme vyzbrojení spätným pohľadom na sovietsky kolaps, sa môžeme vyhnúť tomu, aby sme boli podobne zaslepení a ohlúpení tým americkým.
Tento spätný pohľad nám umožňuje všimnúť si určité znaky, ktoré sa objavili vtedy a objavujú sa aj teraz. Štyri z nich, o ktorých chcem hovoriť, sú nasledovné:
- Spojenci sa odcudzujú
- Nepriateľstvá sa rozptyľujú
- Ideológia sa stáva nepodstatnou
- Vojenský postoj ochabuje
Všetky tieto skutočnosti sú už teraz jasne viditeľné v americkom kolapse. Podobne ako v prípade sovietskeho kolapsu, aj v prípade každého z týchto trendov existuje určité inkubačné obdobie, ktoré trvá možno rok alebo dva, počas ktorého sa zdanlivo nič nedeje, ale keď sa skončí, všetko sa naraz rozbehne.
Spojenectvá
Ako sa sovietsky kolaps vyvíjal, bývalé spojenecké vzťahy sa zhoršovali, najprv bezvýznamne, no potom prechádzali do otvoreného nepriateľstva. Pred kolapsom viedla železná opona medzi východnou a západnou Európou, o tri desaťročia neskôr vedie medzi Ruskom a pobaltskými krajinami, Poľskom a Ukrajinou.
Zatiaľ čo v povojnovom období krajiny Varšavskej zmluvy získavali mnohé výhody zo spojenia s Ruskom a jeho priemyselnou silou, s blížiacim sa koncom sa ich členstvo v sovietskom tábore stávalo čoraz väčšou prekážkou pokroku a bránilo ich integrácii s prosperujúcimi, menej problémovými krajinami na západe a so zvyškom sveta.
Podobne je to teraz aj s USA a EÚ, toto partnerstvo tiež vykazuje veľké známky napätia, keďže Washington sa snaží zabrániť integrácii Európy so zvyškom Eurázie. Konkrétne hrozba jednostranných hospodárskych sankcií ako súčasť márnej snahy zablokovať ďalšie ruské plynovody do Európy a prinútiť Európanov kupovať neistý a predražený americký skvapalnený zemný plyn odhalila skutočnosť, že tento vzťah už nie je vzájomne výhodný. A keďže sa Británia oddeľuje od Európy a približuje sa k USA, postupne vzniká nová železná opona, ktorá však tentoraz povedie cez Lamanšský prieliv a bude oddeľovať anglofónny svet od Eurázie.
Podobný vývoj prebiehal aj na východe a týka sa Južnej Kórey a Japonska. Trumpove premeny medzi agresívnym tweetovaním a zmierlivou rétorikou voči Severnej Kórei odhalili prázdnotu amerických bezpečnostných záruk. Obe tieto krajiny teraz vidia potrebu prijať vlastné bezpečnostné opatrenia a začať opätovne presadzovať svoju suverenitu vo vojenských záležitostiach. Táto nedôslednosť je pre USA len zastávkou na ceste k strate dôležitosti.
Nepriateľstvo
Počas celého obdobia studenej vojny boli Spojené štáty úhlavným nepriateľom Sovietskeho zväzu a akákoľvek snaha Washingtonu radiť alebo diktovať podmienky sa stretávala s hlasným, synchronizovaným, ideologicky podloženým krikom Moskvy: imperialistický agresor je tu znova, nevšímajte si ho. Fungoval prekvapujúco dlho najmä v čase, keď Sovietsky zväz dosahoval impozantné úspechy – vo vesmíre, v technológii, vede a medicíne, v medzinárodných humanitárnych projektoch a podobne, ale keď nastala stagnácia, začal znieť prázdno.
Po kolapse Sovietskeho zväzu sa táto imunita voči americkej nákaze stratila. Západní „experti” a „poradcovia” zaplavili Rusko a navrhli „reformy”, ako napríklad rozčlenenie ZSSR na 15 samostatných krajín (čím uväznili milióny ľudí na nesprávnej strane novovzniknutých hraníc), šokovú terapiu (ktorá ožobračila takmer celé ruské obyvateľstvo), privatizáciu (vďaka ktorej sa väčšina verejného majetku dostala do rúk niekoľkých politicky prepojených, väčšinou židovských oligarchov) a rôzne iné plány, ktorých cieľom bolo zničiť Rusko a priviesť jeho obyvateľstvo k vyhynutiu. Pravdepodobne by sa im to podarilo, keby neboli včas zastavení.
Symetricky Washington považoval ZSSR za svojho úhlavného nepriateľa. Po jeho zániku nastal menší zmätok. Pentagon sa pokúšal hovoriť o „ruskej mafii” ako o veľkej hrozbe pre svetový mier, ale to sa zdalo smiešne. Potom sa na základe demolácie niekoľkých newyorských mrakodrapov s radosťou chopili koncepcie „vojny proti terorizmu” a pustili sa do bombardovania rôznych krajín, ktoré dovtedy problém s terorizmom nemali, ale teraz ho určite majú. Keď sa tento hlúpy plán naplnil, Washington sa vrátili k nevraživosti a obťažovaniu Ruska.
Ale teraz je vo Washingtone cítiť zvláštny zápach: zápach zlyhania. Dá sa očakávať, že americké nepriateľstvo voči Rusku sa o nejaký čas rozptýli, kým sa americké postoje voči Rusku (a mnohým iným) stanú irelevantnými.
Po spľasnutí frakovacej bubliny sa USA stanú závislé od ruskej ropy a skvapalneného zemného plynu, za ktoré budú nútené platiť zlatom. (Pri frakovaní ide o dvojfázový proces spaľovania: v prvej fáze sa spaľujú požičané peniaze, aby sa získala ropa a plyn; v druhej fáze sa spaľuje ropa a plyn).
Ideológia
Hoci USA nikdy nemali nič také prísne ako komunistické dogmy Sovietskeho zväzu, ich zmes prodemokratickej propagandy, laissez-faire kapitalizmu, voľného obchodu a vojenskej nadvlády bola na istý čas dostatočne silná. Keď USA prestali byť najväčšou priemyselnou veľmocou na svete a prenechali miesto najprv Nemecku a Japonsku, potom Číne, začali hromadiť obrovské dlhy, v podstate konfiškovať a míňať úspory celého sveta a zároveň brániť americký dolár hrozbou násilia. Samo sebou sa rozumelo, že prehnané privilégium nekonečného tlačenia peňazí treba brániť krvou amerických vojakov.
USA sa stavali do pozície nenahraditeľnej krajiny, schopnej kontrolovať a diktovať podmienky celej planéte, pričom podľa potreby terorizovali alebo blokovali rôzne iné krajiny. Teraz sú všetky tieto ideologické stereotypy v troskách.
Prodemokratická rétorika je stále poslušne prednášaná politikmi v masmédiách, ale v praxi už USA nie sú demokraciou. Zmenili sa na lobistický raj, v ktorom sa lobisti už neobmedzujú len na lobovanie, ale usadili sa v kanceláriách Kongresu a pripravujú obrovské množstvo právnych predpisov, ktoré vyhovujú súkromným záujmom korporácií a oligarchov. Americkú záľubu v demokracii nemožno nájsť ani v podpore, ktorú USA poskytujú diktatúram na celom svete, alebo v ich rastúcej tendencii prijímať a presadzovať extrateritoriálne zákony bez medzinárodného súhlasu.
Laissez-fair kapitalizmus je tiež do značnej miery mŕtvy, nahradil ho skorumpovaný kapitalizmus, ktorý je živený dôkladným splynutím washingtonských elít s Wall Streetom. Súkromné podnikanie už nie je slobodné, ale sústredené v hŕstke obrovských korporácií, zatiaľ čo približne tretina zamestnaných obyvateľov USA pracuje vo verejnom sektore. Ministerstvo obrany USA je najväčším zamestnávateľom v krajine, ako aj na celom svete. Približne 100 miliónov práceschopných Američanov v produktívnom veku nepracuje. Väčšina ostatných pracuje v službách a nevyrába nič trvalé a hodnotné.
Stále viac ľudí udržiava svoje neisté živobytie sporadickými prácami. Celý systém je poháňaný – vrátane jeho častí, ktoré skutočne vyrábajú palivo, ako napríklad frakovací priemysel – dlhom. Žiadny rozumný človek, ak by ho požiadali, aby poskytol funkčný opis kapitalizmu, by neprišiel s takouto zúfalou schémou.
O voľnom obchode sa donedávna len hovorilo, ale nikdy sa naozaj nerealizoval. Neobmedzený obchod na veľké vzdialenosti je nevyhnutnou podmienkou všetkých impérií, vrátane impéria USA. V minulosti sa vojnové lode a hrozba okupácie používali na to, aby sa krajiny, ako napríklad Japonsko, otvorili medzinárodnému obchodu.
Obamova administratíva sa pomerne aktívne pokúšala presadiť rôzne transoceánske partnerstvá, ale žiadne z nich neuspelo. Následne sa Trump pustil do ničenia voľného obchodu kombináciou sankcií a ciel v pomýlenej snahe oživiť stratenú veľkosť Ameriky tým, že sa obráti dovnútra. Sankcie proti používaniu amerického dolára v medzinárodnom obchode, najmä s kľúčovými krajinami vyvážajúcimi energiu, ako sú Irán a Venezuela, urýchľujú proces, ktorým sa americký dolár zbavuje pozície svetovej rezervnej meny, čím sa búra americké privilégium nekonečného tlačenia peňazí.
Militarizmus
Kolaps Sovietskeho zväzu bol do istej miery predznamenaný sovietskym odchodom z Afganistanu. Pred týmto momentom bolo ešte možné hovoriť o „internacionálnej povinnosti” Červenej armády urobiť svet (alebo aspoň jeho oslobodené časti) bezpečným pre socializmus. Po tomto bode samotná koncepcia vojenskej nadvlády a intervencií, ktoré boli predtým možné, ako napríklad v Maďarsku v roku 1956 a v Československu v roku 1968, už nebola ani mysliteľná. Keď sa východná Európa v roku 1989 vzbúrila, sovietske vojenské impérium sa jednoducho zložilo, opustilo svoje základne a vojenskú techniku a stiahlo sa.
V prípade USA, ktoré sú zatiaľ stále schopné narobiť veľa spúšte, je čoraz jasnejšie, že vojenská nadvláda nad celou planétou už nie je viac možná. Armáda USA je stále obrovská, ale je dosť chabá. Už nie je schopná postaviť pozemné sily akejkoľvek veľkosti a obmedzuje sa na letecké bombardovanie, výcvik a vyzbrojovanie „umiernených teroristov” a žoldnierov a nezmyselné brázdenie po oceánoch.
Žiadne z nedávnych vojenských dobrodružstiev neviedlo k niečomu, čo by sa podobalo mieru za podmienok, ktoré si americkí plánovači pôvodne predstavovali alebo ktoré niekedy považovali za žiaduce: Afganistan sa zmenil na inkubátor teroristov a továreň na heroín; Irak bol pohltený do súvislého šiitského polmesiaca, ktorý sa teraz tiahne od Indického oceánu po Stredozemné more.
Vojenské základne USA sa stále nachádzajú po celom svete. Mali slúžiť na projekciu americkej moci na oboch pologuliach, ale boli do značnej miery neutralizované príchodom nových presných zbraní s dlhým doletom, silných technológií protivzdušnej obrany a čarami elektronického boja. Tieto početné „lekná”, ako sa niekedy nazývajú, sú opakom efektívnych vojenských prostriedkov: sú to neužitočné ale drahé ciele umiestnené na miestach, ktoré sa ťažko bránia, ale pre potenciálneho protivníka sú ľahkým cieľom.
Dajú sa použiť len na predstieraný boj a nekonečné série vojenských cvičení, ako sú tie v pobaltských štátoch, priamo na ruských hraniciach, alebo tie v Južnej Kórei. Majú byť provokáciou, ale sú vzorom zbytočnosti, pretože útok na Rusko alebo Severnú Kóreu by bol samovražedným krokom. Sú to v podstate cvičenia na budovanie dôvery a ich rastúca intenzita svedčí o výraznom a rastúcom deficite dôvery.
Ľudia často poukazujú na obrovský objem vojenského rozpočtu USA, ale zväčša zabudnú spomenúť, že to, čo USA dostávajú za jednotku peňazí, je desaťkrát menej ako napríklad Rusko. Je to nafúknutá a neefektívna vydieračská schéma, ktorá produkuje veľké množstvá darmožráčov, nekonečne lačných po verejných financiách.
Bez ohľadu na to, koľko peňazí rozpočet pohltí, nikdy nevyrieši základný problém, ktorým je neschopnosť ísť do vojny proti akémukoľvek primerane vyzbrojenému protivníkovi bez toho, aby utrpel neprijateľné škody. Síce USA po celom svete stále nenávidia, ale obávajú sa ich čoraz menej: pre impérium je to fatálny trend. Amerika si však celkom dobre poradila s militarizáciou svojich miestnych policajných oddelení, takže keď príde čas, bude pripravená ísť do vojny… proti sebe samej.
Túto analýzu je možné vnímať ako historický prehľad odtrhnutý od praktických, každodenných úvah. Som však presvedčený, že má praktický význam. Keby boli občania ZSSR pred udalosťami v roku 1990 informovaní o tom, čo sa chystá, správali by sa úplne inak a možno by sa predišlo mnohým osobným tragédiám.
Veľmi užitočné je rozlišovať medzi vyhýbaním sa kolapsu (ktoré je zbytočné; všetky ríše sa raz zrútia) a vyhýbaním sa najhoršiemu scenáru, ktorý sa stane, keď kolaps naberie na rýchlosti. Váš prístup k nadchádzajúcemu kolapsu môže zahŕňať útek na bezpečnejšie miesto alebo prípravu na prežitie tam, kde sa nachádzate. Môžete si vybrať vlastné ukazovatele kolapsu a urobiť si vlastné predpovede o ich načasovaní namiesto toho, aby ste sa spoliehali na moje.
Ale keďže som bol svedkom jedného kolapsu a teraz som svedkom ďalšieho, rozhodne neodporúčam nerobiť nič a len dúfať, že k nemu nedôjde.
AUTOR: Dmitry Orlov
Překlad: Hlavni Spravy
Prosím podpořte náš projekt!
Bez vaší pomoci se neobejdeme. Vaše příspěvky pomáhají zvládat opakující se měsíční platby a udržet portál v chodu. Potřebujeme vaši pomoc a podporu
CZK účet ve FIO bance (správce Slovanský Svět) :
Ú:2902573480/2010
IBAN:CZ4320100000002902573480 SWIFT: FIOBCZPPXXX
EURO účet ve WISE bank (správce Jie Liang) :
IBAN: BE62967308702361 Swift:TRWIBEB1XXX
Adresa banky: WISE EUROPE S.A., Avenue Louise 54, Room S52 Brussels 1050, Belgium
Děkujeme
Komentáře a diskuse jsou také otevřeny na našem Telegramu https://t.me/cz24news kde se automaticky zobrazují všechny články
Začněte diskusi