Týždeň s Dagom Danišom: Oligarcha, z ktorého mal strach aj Fico

Sedem dní v skratke:
1. Polícia v piatok zadržala Norberta Bödöra, ktorý mal vyberať miliónové úplatky na „systém“.
2. V nedeľu ho pustili. Vďaka sudcovi Trubanovi.
3. Boris Kollár sa udržal, koalícia pokračuje, no so zničenými vzťahmi.
4. Zo sveta: desiatky novinárov, spisovateľov a vedcov varujú pred nástupom cenzúry a potláčaním slobodnej diskusie.

1. Výčap hotovosti

Vyšetrovateľom kauzy Dobytkár sa podarilo zistiť, ako fungovalo rozkrádanie miliónov eur zo štátnej agentúry, ktorá vyplácala dotácie na pôdu. Úplatky si mali deliť šéfovia platobnej agentúry s tým, že väčšia časť z nich ide „hore“. Na to, čo nazývali systém.

Systém mali zastupovať oligarchovia z pozadia SNS aj Smeru: Martin Kvietik a Norbert Bödör. Bödörovi mali pristávať na účte milióny eur. Korupčná schéma mohla fungovať hlavne vďaka vplyvu bödörovcov na NAKA a políciu, ktorá neskúmala miliónové bankové transakcie (ako jej to ukladá zákon).

To bol zrejme hlavný dôvod, prečo sa oligarcha z pozadia SNS, ktorej patril rezort pôdohospodárstva, musel štyri roky deliť s bödörovcami – správcami bezpečnostného systému, ktorý chránil „našich ľudí“. A stíhal oznamovateľov korupcie: Lipšica, Grendela, Mikulca, Špirka.

Ďalšie desiatky miliónov eur ročne zarábali bödörovci čistejším spôsobom. Cez súkromnú bezpečnostnú službu Bonul a jej tučné štátne zákazky.

Traduje sa, že Bödör bol jediný oligarcha, ktorý sa opovážil zvyšovať hlas na premiéra Fica. Lídri Smeru z neho mali strach. Bödörovci mali totiž so svojím kamarátom Kočnerom jednu spoločnú záľubu: zbierať na politikov kompro-materiály. A využívať ich pri rozširovaní svojho policajno-obchodného impéria.

Možno si spomínate na udalosti z marca a apríla 2018. Po vražde Jána Kuciaka a po výmene vlády minister vnútra Drucker tlačil na odchod Gašpara z vedenia polície. Gašpara však celou silou držali vo funkcii Kaliňák s Ficom. Výsledok pripomínal scénu z mafiánskeho filmu. Minister vnútra Drucker zutekal. Gašpar ostal.

Na odchod pristúpil až vtedy, keď premiér Pellegrini pohrozil demisiou. Čiže pádom celej vlády. Bödörovci a Kočner tým stratili priamy dosah na NAKA. Ani to však nestačilo. Vyšetrovatelia udreli na Bödöra až po voľbách 2020.

2. Sudca

Aj zadržanie Bödöra, ktorý si presťahoval trvalý pobyt do Dubaja, pripomínalo scénu z mafiánskeho filmu.

Po razii v Bonule polícia zistila, že Bödör dovolenkuje v Chorvátsku. Cez právnika ho kontaktovali s požiadavkou, aby prišiel vypovedať. Chceli ho zadržať a posadiť do vyšetrovacej väzby. Aby nehrozil útek či ovplyvňovanie svedkov. Mali však obavy z víkendu. Na súde, ktorý mal rozhodovať o väzbe pre Bödöra, mal nedeľnú službu sudca Truban. Ten istý Truban, ktorý v roku 2018 odmietol povoliť raziu v Kočnerovej vile. A ktorý na svoj penzión dostal dotáciu z Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA).

Na druhom konci linky bol Bödör. Zrejme sa rozhodoval, či si to namieri do Bratislavy k vyšetrovateľom. Alebo „domov“, do Dubaja. Aj Bödör pravdepodobne vedel, ktorý zo sudcov má víkendovú službu.

Rozhodol sa pre Bratislavu.

V piatok v noci Bödöra zadržali.

A v nedeľu ho pustili. Sudca Truban usúdil, že pre stíhanie Bödöra nie je dostatok dôkazov. V preklade: skutok sa nestal. Ako na to prišiel, ostáva záhadou. Proti Bödörovi svedčia jeho komplici z vedenia PPA. A napokon aj jeho bankové účty, na ktoré mu ďalší stíhaný komplic, právnik Kuba, posielal milióny eur z „provízií“ (úplatkov).

Oligarcha z Nitry dostal šancu manipulovať s dokumentáciou svojich krycích firiem a narýchlo pozametať.

Sudca Truban predviedol dve chyby v dvoch veľkých kauzách. Pri Kočnerovi zamietol raziu v jeho dome, hoci neskôr sa ukázalo, že bola odôvodnená. Kočner ukrýval zvukovú nahrávku z prípadu Gorila a množstvo dokumentácie, ktorá ukazovala na jeho majetkové podvody, na prepojenia na schránkové zahraničné firmy a na sledovanie Jána Kuciaka.

Pri Bödörovi zamietol väzbu s celkom absurdným vysvetlením. A s rizikom, že oligarcha to využije na manipulácie alebo na zastrašovanie „nepriateľov“ (Bödör mal vplyv nielen v politike a v polícii, ale aj na špeciálnej prokuratúre, ktorú vedie jeho známy Dušan Kováčik).

Dúfame, že obe chyby sa raz sudcovi Trubanovi spočítajú. Jedna vec je nezávislosť sudcu a suverenita jeho rozhodovania. To podporujeme. Druhá vec je hromadenie podozrivých chýb vo veľkých kauzách. To asi podporuje málokto.

Dobrou správou je, že Najvyšší súd napokon argumentáciu sudcu Trubana spláchol. A Bödöra poslal do väzby.

Bödör tým tak trochu kopíruje príbeh Kočnera. Aj jeho sudca Špecializovaného trestného súdu (Púchovský) nechal na slobode. A do väzby ho posunul až odvolací Najvyšší súd.

3. Koaličná prestrelka

Konflikt koaličných strán o predsedu parlamentu sa skončil presne tak, ako sme to mohli tušiť pred týždňom. Trpkým víťazstvom Kollára s Matovičom. A trpkou prehrou rebelov – Za ľudí a SaS.

Pri konfliktoch s koaličným partnerom a pri plamenných verejných výzvach na jeho odchod z ústavnej funkcie platí jedno zlaté pravidlo. Treba mať premyslený druhý krok. Nielen prvý. Nie, to nie je o talente na strategické myslenie. Vo väčšine prípadov stačí, ak je líder dospelý a dokáže uvažovať v podmienečnej sústave: ak – potom. If – then…

V tomto prípade to akosi nestačilo. Z parlamentného grilovania Kollára bolo napokon parlamentné grilovanie Za ľudí a SaS. Na ich vlastnej šťave. Kollár nechal poslancov hlasovať o svojom osude, ktorý spojil s osudom koalície (ako sa patrí na predsedu strany). A presvedčivo vyhral.

Ak si to otočíme, Šeliga so Sulíkom spustili bojový pokrik. Rozbehli sa proti silnejším partnerom. Narazili o stenu. Prelepili si monokle. A v mieri sa rozišli do svojich domovov.

No. Prvú vážnejšiu lekciu politickej abecedy majú koaliční lídri za sebou. Tešíme sa na druhú.

4. Proti cenzúre

V Spojených štátoch a Európe sa otvorila debata, ktorá tu dlho chýbala. Desiatky novinárov, spisovateľov a vedcov (prevažne ľavicových a liberálnych) upozornili na nárast kultúry netolerancie, cenzúry a výsmechu voči názorom, ktoré nezapadajú do dogiem progresívnych aktivistov.

Osobnosti ako JK Rowlingová, Noam Chomsky, Francis Fukuyama, Anne Applebaumová či Fareed Zakaria podpísali List o spravodlivosti a otvorenej diskusii. Tvrdia v ňom, že hrozbou pre slobodu už nie je len krajná pravica (Trump), ale aj aktivistické kampane druhej strany, zamerané na trestanie tých, ktorí vo verejnej diskusii prejavia iný ako módou predpísaný názor.

Narážali na prípady z nedávnej minulosti, keď progresívne „revolučné tribunály“ prinútili prepustiť vedkyňu, ktorá tvrdila, že pohlavie je biologicky dané, nie voliteľné; keď donútili odísť z redakcií editorov, ktorí pustili do obehu kritické názory voči protestom a hnutiu Black lives matter; keď musel rezignovať zakladateľ spoločnosti CrossFit pre spochybňovanie a ironizovanie protestov Afroameričanov; keď sa novinárom zakazovalo písať o niektorých témach…

V spomínaných prípadoch, keď ľudia po kampaniach aktivistov a médií prišli o prácu, nešlo vôbec o extrémistov, radikálov a dokonca ani o konzervatívcov. Terčom sa stali len preto, že ich názory neboli inkluzívne a pokrokové. Alebo pobúrili LGBTQ+ komunitu, Afroameričanov či inú menšinu.

Autori listu sa sťažujú, že spisovatelia, umelci a novinári sa musia báť o svoje živobytie, ak sa odklonia od prevládajúceho názoru alebo „ak prejavujú súhlas s nedostatočným nadšením“. Narastajúca kultúra netolerancie a dusivej atmosféry podľa nich ohrozuje slobodu myslenia a otvorenú diskusiu, ktoré sú základom západnej spoločnosti.

Nevhodné myšlienky sa podľa nich majú poraziť argumentáciou a presviedčaním, nie umlčiavaním, zosmiešňovaním alebo trestaním oponentov. Každý autor potrebuje základný priestor na experiment, na riziko a dokonca aj na chyby. Slovom: potrebuje priestor na nesúhlas. Bez krutých následkov pre jeho profesionálnu budúcnosť.

Je zarážajúce a mrazivé, že tieto samozrejmosti, na ktorých stála západná slobodná spoločnosť, sú dnes predmetom zúfalého zápasu o prežitie.

Platí to hlavne o Spojených štátoch a Veľkej Británii, teda o krajinách, ktoré boli považované za bašty slobody myslenia. A platí to o nich aj v čase, keď sa tam väčšina vzbúrila – a zvolila si za lídrov zarytých odporcov malého, no čoraz vplyvnejšieho „progresívneho náboženstva“.

Novodobých kazateľov totiž nezaujíma, čo si myslí väčšina a koho si vyberie do vlády. Zaujímajú ich sexuálne a rasové menšiny. Čistota viery. A inkvizičný zápas proti cudziemu názoru.

Napsat komentář