Sledujte nás na Telegramu: 👉 @cz24news
Záchrana kresťanstva roku 1683: Turecký útok a Hrdinská Viedeň
***
Turecká hrozba
Na budúci rok pripadne 340. výročie oslobodenia mesta Viedeň spod tureckého obliehania v roku 1683. Toto jubileum dotýka sa i nás Slovákov, lebo oslobodenie Viedne znamenalo i našu záchranu pred tureckou inváziou. Vysloveným plánom Kara Mustafu Pašu, vodcu tureckého vojska, bolo zaujať Viedeň, takže potom kraje severného Uhorska boli by mu bez väčšej námahy tiež za korisť padli. Na rade teda bolo severné Slovanstvo, aby sa dostalo do poroby polmesiaca, keďže naši južní slovanskí súkmeňovci už od dávnejších storočí stonali pod jeho neznesiteľným jarmom.
Poľsko, dostanúc sa do bezprostredného susedstva s Osmanskou ríšou na území, kadiaľ sa tiahnu hranice terajšieho Rumunska, už od niekoľko desaťročí viedlo ťažký krutý boj s Turkom. Za Žigmunda III. (Wasu) už sa odohrala prvá krutá poľsko-turecká vojna, ktorá sa skončila víťaznou bitkou Poliakov pri pevnosti Chotin (Kamenec Podoľský) roku 1672. Za panovania kráľa Michala Wišniowieckého (1669 – 1673), Poľsko zasa sa dostalo do sporu s Osmanskou ríšou – tentokrát muselo odstúpiť značnú časť územia Turkovi. Porážku po istú mieru neskôr odstránil hajtman Ján Sobieski víťazstvom pri pevnosti Chotin roku 1673. V nasledujúcom roku Ján Sobieski stane sa poľským kráľom (1674 – 1696). Čo mohlo byť prirodzenejšou túžbou tohto smelého a udatného panovníka, ako oslobodiť svoju vlasť od nepriateľa.
Francúzsko-turecké spojenectvo
No vec mala svoje veľké diplomatické ťažkosti. V Európe vládne diktát francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý všetko využil, aby narušil tzv. európsku rovnováhu. Na jednej strane rozdvojenej Európy teda stálo Francúzsko so svojím mocnárom Ľudovítom XIV. (1643 – 1715). Programom a životným cieľom sebavedomého Ľudovíta XIV. bolo povýšiť svoje mocnárstvo na prvé miesto medzi európskymi štátmi. V ceste mu stáli Habsburgovci a preto patrilo prirodzene do programu Ľudovíta XIV. zničenie cisára Leopolda (1658 – 1705). Pre uskutočnenie tohto cieľa hľadal pomoc vo východných krajoch Európy. Túto časť Európy však zaujal Turek.
Keďže francúzsky kráľ hľadal spoločníkov za každých okolností, tak nadviazal styky aj s Veľkou portou. Hoci francúzski králi nosili titul Najkresťanskejšieho kráľa, Ľudovít XIV. predsa udržoval trvalé priateľstvo s osmanským Turkom, ktorého priamo vyzýval na útok proti ríši Habsburgovcov, pričom i sám ustavične viedol vojnu, alebo aspoň stále ohrozoval nemeckú ríšu svojimi okupáciami na západných hraniciach územia Habsburgovcov. Na východe Európy najmä Poľsko a jeho kráľ Sobieski patrili dlhý čas do počtu jeho klientov.
Peniaze, všemožné sľuby a výhľady na vojenskú pomoc Francúzska, paradoxne na prípad poľsko-tureckej vojny, mali svoj účinok. Peniazmi Ľudovít XIV., keď bolo treba, nešetril. Tak podporoval celé roky aj povstalcov z Horného Uhorska, zoskupených okolo Tӧkӧliho, ktorého pohyb našiel značnú oporu i v Jánovi Sobieskom, kým finančné prostriedky zaobstarával Bethune, vyslanec Ľudovítov v Poľsku. Prvé jadro vojska Tököliho bolo naverbované v Poľsku za spomenutej výdatnej finančnej pomoci Ľudovíta XIV.
Svätá stolica a protiturecká liga
Oproti tejto politike stála snaha pápežského dvora za panovania Innocenta XI. (1676 – 1689). Od svojho nastúpenia na pápežský trón, otec kresťanstva bez odpočinku na tom pracoval, aby kresťanských panovníkov, menovite Ľudovíta XIV. a cisára Leopolda k mieru priviedol, aby títo potom spojené svoje vojenské sily obrátili proti odvekému nepriateľovi kresťanstva, proti Turkovi. Pápež mal na mysli v tomto ohľade, veľkolepé plány. Sníval už o tom, že spoločnou akciou možno by bolo Turka vytlačiť z Európy. Pomocou svojich nunciov na tomto diele neúnavne pracoval. Akoby inštinktívne vycítil hroziace nebezpečenstvo, ktoré kresťanstvu v tom čase zo strany Turkov hrozilo.
Neľutoval žiadnej finančnej obety, len aby sa spoločná ofenzívna akcia proti Turkom čím skôr začala. Chce vytvoriť akúsi „protitureckú ligu“, pre ktorú získať mienil hlavne Francúzsko, Španielsko, ktoré mali najmä loďstvom napomáhať akcii, kým pozemné vojenské sily z ríše Habsburgovcov a Poľska na suchu napadnú obávanú veľmoc pohanských moslimov.
Ľudovít XIV. nepriznal sa otvorene, ako sa protiví jeho plánom snaha pápežova, no, tým opatrnejšie a usilovnejšie pracoval na tom, aby Sobieski nevstúpil do žiadneho spolku s Leopoldom. Tak prešli roky, plné zmarených pokusov pápežskej diplomacie o utvorenie protitureckej ligy v kresťanskej Európe.
Obrana proti Turkom bola by pritom bývala na mieste! Veď odďaľovaním vojenskej akcie, nebezpečenstvo len väčšmi rástlo. Turecko dostalo výbojného, krutého a ctibažného vojvodcu, po smrti veľkého vezíra Ahmeda Pašu Köprülüa, ktorého miesto zaujal odvážny a smelý Kara Mustafa Paša. Túžbou tohto divokého muža bolo dostať sa do stredu Svätej rímskej ríše na západ, kam cesta viedla len cez Viedeň. Roky sa zapodieval tým plánom, aby splnil to, čo sa výbojným jeho predkom dovtedy nepodarilo. Keď ho francúzsky dvor ubezpečil o svojej neutralite, rozhodol sa pre útok proti Viedni.
Neúnavnej pracovitosti pápežovej a jeho nunciov vo Viedni a vo Varšave, podarilo sa konečne dosiahnuť, že Poľsko a viedenský cisársky dvor uzavreli dohodu na spoločnú obranu proti Turkom. Stalo sa to v najvyššom čase, lebo v ten istý deň (17/18. apríla 1683), keď sa na poľskom sneme v noci z Bielej soboty na Veľkú noc konečne rozhodlo o poľsko-rakúskom vojenskom spolku, pohlo sa i turecké vojsko z Adrianopolu, smerom na západ. Denne ozývala sa modlitba celého tábora až do večera, za blaho a šťastie sultána. Začiatkom mája dorazilo početné turecké vojsko do Belehradu.
Kara Mustafa Paša pred Viedňou
Počet vojska tureckého obyčajne odhaduje sa na 300 000 mužov, kým cisársky splnomocnenec v Carihrade, Giovanni Battista Caprara, ktorý vojsko toto ako zajatec sprevádzal, počíta ho asi na 160 000. Iní zasa ešte menší počet udávajú (90 – 100 000).
Cisár Leopold oproti tomuto, na vtedajšie pomery ohromnému kolosu, nevedel sprvu postaviť viac než 30 000 ľudí, ktorých viedol cisárov švagor Karol Lotrinský. Pôvodne zamýšľaná ofenzívna vojna kresťanského vojska musela byť odložená, ba čoskoro nedalo sa už pomýšľať ani na úspešnú defenzívu, keďže Tököli práve v tom čase otvorene prešiel na stranu tureckú. Cez Stoličný Belehrad (Szekeszfehérvár) nezadržateľne vnikali turecké čaty na západ, takže začiatkom júla už boli pod Rábom (Győr). Cisárskemu vojsku hrozilo nebezpečie, že bude odrezané od Viedne a tak vodca nútený bol nariadiť ústup.
Delostrelectvo poslal na ľavý breh Dunaja, a sám s jazdou uberal sa k Viedni. Turci však neostali pod Rábom, ale obišli ho, aby s dobýjaním bezvýznamnej pevnosti čas nestrácali a tak sa mohlo stať, že takmer v stopách cisárskeho vojska dostavili sa pod Viedeň. 7. júla tatárske prieskumné čaty napadli ochranný voj ustupujúceho cisárskeho vojska pri Carnunte.
Pri správe o tej veľkej blízkosti Turka pri Viedni v meste nastal najväčší strach. Doterajšia dôvera v obranu mesta klesala: utekal každý, kto len vedel. Odišiel i dvor a zástupcovia cudzích štátov pri cisárskom dvore.
Kara Mustafa Paša prešiel popod Ráb dňa 8. júla, útokom zaujal hrady Altenburg a Hainburg, kde kresťanskú posádku dorúbali a zásoby potravín spálili. Všade vystupoval k nebu dym a plamene, kdekoľvek postupovalo turecké vojsko. Pred Viedňou Kara Mustafa Paša spomalil tempo pochodu, lebo musel vyčkať na muníciu a delostrelectvo. Tak dostali obrancovia mesta šesť vzácnych dní, ktoré potom všemožne aj využili. Obranu mesta viedol Ernest Rüdiger von Starhemberg, ktorý sa na túto úlohu najlepšie hodil.
Obkľúčenie
Za horúceho letného dňa 12. júla, ukázali sa prvé turecké predvoje pred cisárskym mestom, páliac všetko pred sebou. V tej poslednej chvíli odhodlal sa aj Starhemberg uskutočniť poslednú prípravu na obranu: dal zapáliť všetky predmestia Viedne, aby neslúžili za ochranu nepriateľovi. 14. júla započalo sa už obliehanie mesta: kruh uzavreli pri Dunaji, na východnej strane pri St. Marx, pokračoval cez Gumperndorf, Ottakring, Währing, Döbling až po Nussdorf, zase pri Dunaji. 25.000 stanov bolo rozostavených na tomto polkruhu, z ktorých denne ozývala sa na večer, pre obliehaných v meste až príšerným dojmom pôsobiaca, modlitba k Alahovi a na počesť proroka Mohameda. 16. júla odstránená bola cisárska jazda z terajšieho Leopoldstadtu, zo severnej strany mesta za dunajským kanálom, takže obkľúčenie mesta bolo týmto už ukončené.
Na obranu mesta zanechal tam cisársky vojvodca okolo 10 000 mužov, ku ktorým sa dobrovoľne pripojilo veľké množstvo z občanov, remeselníkov a študentov. Títo poslední pomáhali hlavne na opevňovaní hradieb. Vedľa Starhemberga veľké zásluhy získal si pri obrane skúsený muž Gašpar Zdenko z Kaplirsu, a potom mešťanosta Ján Andrej Liebenberg. Na poli charitatívnom veľké zásluhy mal biskup z Viedenského Nového Mesta, Leopold Kolonič, ktorý za mladi ako maltézsky rytier bojoval na Candii (Kréta) proti Turkom. Kolonič dobrovoľne sa pripojil k obrancom mesta a práve svojím vystupovaním značne pozdvihoval odhodlanosť obrancov, keď sa ujímal opustených, najmä ranených vojakov, potom vdov a sirôt.
Na hradbách
Turci sa sprvu neponáhľali s obliehaním. Dopustili sa katastrofálnej chyby, že podceňovali nepriateľa. Až 20. júla začali ukladať míny. K tomu sa dopustilo turecké velenie ešte aj druhej chyby: omylom započaté útoky viedlo vytrvale práve na tie body mestských hradieb, ktoré boli asi najpevnejšie a tak i najlepšie mohli vzdorovať všetkým útokom. Tak sa mohlo stať, že prešiel skoro celý mesiac a Turci sa nedostali skoro ani len k hradbám.
Starhemberg 18. augusta oznamuje po tajnom poslovi cisárskemu vojvodcovi: „Doteraz sme bojovali s nepriateľom o každú piaď pôdy. Nezískal ani najmenší kúsok zeme bez toho, aby to životom nemusel zaplatiť. Kedykoľvek sa pustil na útok proti nám, vždy bol našimi zapudený s veľkými stratami, takže teraz neopováži sa ani hlavu vystrčiť zo svojich dier.“
No, neskoršie, 27. augusta po novom poslovi už úzkostlivo odkazuje:
„Už je čas, aby nám prišla pomoc. Strácame mnoho z mužstva, ale i z dôstojníkov, viac nás padne chorobou (týfus), než guľami nepriateľa. Denne umrie na našej strane asi 60 osôb. Nemáme už granáty, ktoré boli doteraz našou najlepšou obranou; veľká časť našich kanónov je zničená buď nepriateľom, alebo už sú vystrieľané.“ A v poznámke tohto prípisu hovorí veliteľ obrany ďalej: „Aj tomto okamihu mi oznamujú naši míneri, že počujú nepriateľa pracovať pod nami, tzn. podkopávajú sa pod baštu (Burgbastei). Preto, milostivý pane, niet už žiadneho času na odklad.“ V tom istom zmysle píše i Kaplirs: „Nebezpečenstvo je väčšie, než slobodno to na papier zveriť.“
Každú noc boli púšťané so Svätoštefanského dómu rakety, ako znaky krajnej núdze a volania o pomoc. 4. septembra vyrazila explodujúca turecká mína na spomenutej bašte asi 10 metrový otvor. No, podarilo sa ešte odraziť, hoci krvavo, divé útoky Turkov na tomto mieste, ako i na druhej húževnate dobýjanej bašte (Löwelbastei). Natrvalo však už nedalo sa mesto brániť. Polovička posádky a tretina ozbrojených občanov padla v prudkých bojoch, alebo stala sa obeťou choroby. Munícia a zásoby potravín blížili sa ku koncu. Tu naraz 10. a 11. septembra v noci zjavili sa prvé rakety na pahorku Kahlenberg, oznamujúce, že pomoc sa už blíži od západu.
Príchod záchrancov
Kara Mustafa Paša si bol na toľko istý svojím víťazstvom, že nepovažoval za potrebné, aby tieto dôležité kopce nad mestom, od západu vyčnievajúce, obsadil. Tak sa dostalo oslobodzujúce vojsko bez väčších ťažkostí na Lysú horu.
Cisárske vojsko neostalo, po svojom ústupe od Viedne, bez bojov. V strede júla 1685 muselo odraziť Tököliho vojsko (29. júla a 7. augusta) a očakávalo príchod ostatných spojencov z Ríše a najmä poľskú posilu. Sobieski postupoval veľmi pomaly. V strede augusta dorazili ako prví Bavori – počtom 11 000 – do Kremsu nad Dunajom, kým ďalšie vojsko zo západného a severného Nemecka, ako i Poliaci, meškalo. Sám Karol Lotrinský bol odhodlaný na útok, i bez vyčkania na spojencov, ak by to žiadala krajná núdza, hoci by ho iste čakala skaza, ak by sa očakávaná pomoc do určitého času nedostavila. Súril preto Poliakov na rýchlejší pochod. Už i to bolo preňho skľučujúce, že Poliaci namiesto v zmluve zaručených 40 000 mužov približovali sa len s 26 000, ktorí až 22. augusta prekročili sliezske hranice. Nešli teda naším slovenským územím, lež tiahli cez Moravu dolu na Rakúsko.
Posledný augustový deň dorazili vojská Sobieskeho do Oberhollabrunnu (Dolné Rakúsko). Karol Lotrinský bol pred časom súperom Sobieskeho ohľadom kandidatúry na poľský trón a tak stretnutie dvoch dávnych rivalov bolo údajne dosť trápne. Predsa sa však podarilo všetky ťažkosti premôcť a Karol Lotrinský predostrel svoj plán na napadnutie nepriateľa, na ktorý Sobieski pristal. Útok mal prichádzať smerom od Viedenského lesa.
Spory o velenie
Ťažkým problémom bolo riešenie veliteľskej otázky. Sobieski si nárokoval vrchné velenie nad celým kresťanským vojskom. Mal iste nejakú obavu, alebo aspoň dostatočnú príčinu na to, že sa tejto žiadosti pridržiaval. Sotva to bola ctibažnosť, ale skôr výhľad na istejšie víťazstvo pod jednotným vedením vojsk. Preto nás prekvapuje, že ešte i tak vážny historik, ako je L. Pastor, necháva sa unášať akýmsi straníckym odporom voči Sobieskemu, keď ho nazýva „ctibažným“ pri tejto príležitosti (Pastor, Geschichte der Päpste, XIV. 2. str. 791). Tak sa zdá, že Nemcov to veľmi sužuje, keby mali priznať, že ich Slovania zachránili od istej záhuby.
Pôvodne mal viesť bitku sám cisár, a vtedy zasa on by si bol nárokoval vrchné velenie nad celým vojskom. Pápež Innocent XI. ho odrádzal od tohto úmyslu prostredníctvom kapucína, ľudového kazateľa, Marca z Avianu, ktorého radu cisár nakoniec prijal. Ďalšou ťažkosťou bolo i to, že Sobieski vyžadoval, aby mu boli aspoň nemecké pomocné vojská podriadené, čo zasa malo byť túžbou „márnomyseľnej“ (Pastor, 1. c.) manželky Sobieskeho, Márie Kazimíry. Konečne uzniesli sa na tom, že utvorili viacero samostatných veliteľstiev pre kresťanské vojsko, ktoré dohromady počítalo asi 70 000 mužov. No predsa „minimálne“ hlavné veliteľstvo mal sám Sobieski – píše opatrne, a iste s ohľadom na Nemcov, Pastor (O. c. str. 792).
Výstrel kanóna oznamoval mešťanom, že pomoc je už nablízku. Marco z Aviana píše z Lysej hory cisárovi 11. septembra: „Kresťanskí vojvodcovia nažívajú v najväčšej svornosti a zhode, ktorá by bola iste narušená bez predchádzajúcej úpravy dvorného ceremoniálu, za prítomnosti cisárovej. Vojvoda Lotrinský ani neje, ani nespí, osobne koná prehliadku jednotlivých stanovíšť a tak najlepšie plní povinnosti dobrého generála. Vojsko je vo výbornej nálade. Zajtra, ak Boh dá, začne sa útok“ (Pastor, o. c. 792).
Pokiaľ mohol tak pochvalne písať horlivý a iste sotva predpojatý mních svätého života o nemeckom vodcovi-vojakovi, to isté platí aj o udatnou poľskom kráľovi. Veď je známe, že Ján Sobieski už pred východom slnka v malom kostolíku kamaldulského rádu, na Jozefovskej hore (terajší Kahlenberg) miništroval pri svätej omši, ktorú konal Marco z Aviana. Obľúbený ľudový kazateľ sa potom odobral na vyvýšenejšie miesto medzi vojsko s krížom v ruke, aby tam prosil za ochranu a víťazstvo kresťanov nad pohanským vojskom.
Útok
V predchádzajúcich dňoch bolo vlhké počasie, teraz sa vyjasnilo, nastal čistý krásny jesenný deň, ktorý bol veľmi vhodný pre útok. Prajnou okolnosťou bolo pre kresťanské vojská i to, že Kara Mustafa Paša značnú časť janičiarov nechal i naďalej pred Viedňou. Vrchné velenie nad vojskom, ktoré sa rozložilo popri západnej časti Viedne, prevzal prirodzene Sobieski sám, lebo predsa len bolo treba považovať ho za vrchného vodcu celého kresťanského vojska, veď Poliaci tvorili viac ako tretinu kresťanského vojska. Prehliadnuc postavenie Turkov, ihneď postrehol neprajnú situáciu protivníka a čoskoro tichým, no, rozhodným hlasom uisťoval svoje okolie: „Kara Mustafa Paša zle rozložil svoj tábor. Pobijeme ich.“
Cisárske vojsko a Sasi tvorili ľavé krídlo. Títo sa prví zrazili s nepriateľom, ktorý však kládol tvrdý odpor útoku, takže kresťanské vojsko až na poludnie mohlo obsadiť pahorky Nussbergu. V strede kresťanského frontu boli rozložení Nemci došlí z Ríše (Porýnska a Bavorska), ktorí tiež až na poludnie sa dostali víťazne dopredu. Poliaci mali najťažšiu úlohu na pravom krídle. Nielen najdlhšiu cestu museli vykonať, ale i terén pôsobil im značnejšie ťažkosti popri ostrom odpore nepriateľa. Až po hodine popoludňajšej mohli sa Poliaci pustiť pri Dornbachu do útoku, pričom boli značne vzdialení od Kahlenbergu, oproti ostatným častiam kresťanského vojska. Ukonaní Poliaci ťažko sa prebíjali hustými radmi Turkov. Medzitým však pravé krídlo Turkov bolo vojvodom Karolom Lotrinským až po stred rozbité, takže mohol Poliakom prispieť na pomoc. Kara Mustafa Paša útočil síce ostro i na Poliakov, ale ich odhodlanosť prekonávala všetky ťažkosti: po prudkom boji víťazne napredovali na terajší Hernals a Breitensee.
Vlna víťazného postupu Poliakov a ostatného kresťanského vojska sa už nedala zadržať, a preto turecké vojsko začalo ústup z bojiska. Ústup Turkov konal sa sprvu pozvoľna – okolo 4. hodiny popoludňajšej – čoskoro však zmenil sa v divoký útek, smerom na uhorské hranice. K utekajúcim pripojil sa i Kara Mustafa Paša so svojimi janičiarmi, ktorí rýchlo opúšťali svoje stanovištia pod hradbami mesta.
Víťazstvo
Víťazstvo kresťanského vojska samo o sebe, ale najmä vo svojich dôsledkoch, bolo veľmi významné. Na bojisku ostalo asi 10 000 pobitých Turkov, kým na kresťanskej strane padlo asi 2000 mužov. Ohromná korisť padla do rúk víťazov: 117 kanónov, 15 000 stanov, medzi nimi i nádherný stan tureckého veľkého vezíra, na 10 000 volov a tiav, tiež toľko oviec, 600 mešcov plných piastrov, početné zástavy a iný vojnový materiál.
„Ešte som všetko neprezrel, koľká je korisť“, píše poľský kráľ svojej manželke, „ale ani porovnať sa to nedá s tým, čo sme pri pevnosti Chotin videli. Nemôžem opísať luxus, ktorým vynikal stan veľkého vezíra: kúpele, záhrady, vodotrysky, umelé králičie nory, ba dokonca i papagáj bol v ňom. Najprednejšie kúsky mojej koristi sú: diamantový pás, dvoje hodín diamantami vyložených, 5 tulejí rubínmi, zafírmi a perlami zdobených, pokrovce a najprednejšie kožušiny sveta.“
Iste jedným z najcennejších predmetov koristi boli úbohé dietky, počtom asi 500, ktoré Turci na svojom pochode pod Viedeň nazbierali. Ostatných kresťanských zajatcov pohania zavraždili, hneď po príchode oslobodzujúceho vojska na horu za Viedňou.
Oslobodenie prišlo pre mesto iste v poslednej hodine. Sám Sobieski píše o tom: „Mesto by sa už sotva bolo udržalo na päť dní. Cisársky hrad je dostrieľaný, je akoby prederavený, bašty sú podkopané a povyhadzované do vzduchu, takže poskytujú úžasný pohľad. Veď sú to už len ohromné sutiny kamenia. Všetky vojská konali statočne svoju úlohu. Všetci pripisujú víťazstvo Bohu a mne“ (Pastor, o. c. str. 794.).
Spomenul som už, že L. Pastor, muž, iste veľmi záslužný a uznávaný historik, neprajne sa vyslovil o kráľovi Jánovi Sobieskom, tak isto súdi o ňom i po dobytom víťazstve, akoby si poľský kráľ neoprávnene pripisoval zásluhu na víťazstve. Neprajný posudok však nemožno zakladať na jedinom posudku, pretože je jasné každému, že vlastne predsa len Sobieskemu majú Nemci mnoho za čo ďakovať. Nebyť Poliakov, cisárske vojsko iste neodrazí Turka. I bolo by sa stalo, že Viedeň padne a kto vie vypočítať, aké ďalekosiahle následky by bola mala táto katastrofa?
V Ríme asi najlepšie usudzovali o nebezpečenstve. Pápež nariadil prosiace a potom – po príchode radostnej zvesti – zasa ďakovné bohoslužby. Sám celé hodiny kľačal pred Sviatosťou oltárnou, modliac sa za odvrátenie nebezpečenstva pohanského. Čo bolo možno zohnať na peniazoch pri všetkých domácich ťažkostiach, s ktorými aj pápežské financie v tom čase zápasili, všetko venoval na pomoc proti Turkom, na vyzbrojenie a platenie kresťanského vojska. Podľa príkladu pápežovho, na pomocnom diele zúčastnili sa i kardináli. Na milióny sa rátajú sumy, ktoré Innocent XI. vedel obetovať na vojnu proti Turkom. Sám žil čo najskromnejšie, zastavil všelijaké pôžitky a zrušil mnohé sinekúry, len aby čím viac mohol na toto najpotrebnejšie dielo obetovať.
Pri tomto bode neslobodno zamlčať ani tú pomoc, ktorú vlastné naše slovenské kraje poskytli. V Trnave sídliaci ostrihomský arcibiskup, Juraj Selepčéni (1666 – 1685), keďže cisárska komora nedisponovala ani najpotrebnejšou sumou na túto vojnu – vrhol kapitál cirkevných základín v sume asi 400 000 zlatých, na vojnové ciele. Týmito peniazmi platené bolo obranné vojsko viedenské, takže na zdare a víťazstve podiel má i slovenský katolicizmus, vo veľkej miere iste aj mozole nášho ľudu.
Spory medzi cisárom a Poliakmi
Po víťazstve nastali ďalšie nedorozumenia medzi Nemcami a Poliakmi pod Viedňou. Poliaci podnes si ťažko sťažujú na nemeckú nevďačnosť. Základom ťažkostí bol nešťastlivý dvorný ceremoniál, ktorý nechcel dostatočne uznávať hodnosť poľského kráľa. Veď preto odkladali i osobné stretnutie cisára s poľským kráľom. V tomto ohľade konečne dohodli sa na tom, že stretnutie sa stane pri odchode Poliakov spod Viedne, pri ktorej príležitosti obidvaja panovníci sediac na koňoch mali sa stretnúť, akoby na rozlúčku.
Dnes je nám to nepochopiteľné. No, vtedy mala vec azda svoj veľký význam. Zaiste na cisárskej strane najradšej by boli mali úslužného Sobieskeho, ktorý by sa bol tak správal, ako nejaký žoldnier cisárov, čakajúci na milostivé pokyny svojho pána. Avšak Sobieski, ako podľa všetkého môžeme usudzovať, bol si toho vedomý, že i voči cisárovi môže vystupovať ako rovný s rovným. Stretnutie cisára s poľským kráľom bolo dosť slušné, ale keď bol poľský kráľ predstavený cisárovi, ten ani len ku klobúku nesiahol. Tak isto sa mala vec, aj pri predstavení poľských pánov a rytierov. Tým bola vyvolaná veľká nevôľa uprostred poľského vojska, ktoré toľko utrpenia prestálo a obetí prinieslo na záchranu kresťanstva a s ním spolu aj Nemcov.
Medzi anekdoty patrí rozprávanie, ktoré sa viaže na stretnutie Leopolda s Jánom Sobieskim pri Viedni. Poľský kráľ dobre vedel, ako veľmi záleží cisárovi na tom, aby sa mu Sobieski ako prvý uklonil. Sobieski, muž humorný, zaumienil si, že vyzrie nad nemeckú pýchu. Akonáhle sa priblížil cisár na svojom koni, Sobieski urobil nápadný posunok, akoby sa chcel cisárovi pokloniť. V polovičke tohto pohybu však zadržal ruku a pritiahnuc ju k ústam, začal si vraj pokojne vykrúcať fúzy. Cisár však týmto posunkom Sobieskeho bol navedený k tomu, aby siahol ku klobúku a tak sa stalo, že cisár sa predsa len skoršie poklonil poľskému kráľovi, ako ten jemu.
Neprajnosť a straníckosť pri posudzovaní týchto prípadov panuje skoro podnes. Nemci vytýkajú Poliakom, že väčšinu koristi zaujali (Pastor o. str. 793), oproti čomu Poliaci zasa vznášajú túto žalobu: „Nemci nedali Poliakom žiadnu živnosť pre ľudí i kone, okrem toho, že Sv. Otec poslal výzbroje a peniaze. Chorých a ranených Poliakov nechali na hnoji, no a ranených bolo veľmi mnoho. Kráľ nevedel sa doprosiť jedinej lode, aby Dunajom mohol poslať ranených do Bratislavy, aby ich tam na vlastné trovy liečil“ (Przewodnik Katolícki, roč. 39. (1933) č. 3. str. 487).
A práve tak sa má vec i s otázkou, kto vlastne zvíťazil pri Viedni. Nemeckí autori radi obviňujú Sobieskeho zo ctibažnosti, akoby len sebe pripisoval celú zásluhu na víťazstve. Máme však dôkazy práve z listov kráľových, že časom o sebe o mnoho skromnejšie súdil. Veď raz i samému pápežovi pripisuje všetko víťazstvo, lebo však Sv. Otec sa namáhal a pracoval najviac na utvorení spolku proti Turkom. Pápež dal peniaze na vojsko poľskému kráľovi i cisárovi a bez tohto prostriedku sotva by bolo došlo k odrazeniu útoku tureckého.
Že za víťazstvo treba ďakovať predovšetkým Bohu, sám kráľ Ján najkrajšie vyslovil vtedy, keď písal do Ríma: „Veni, vidi – Deus vicit.“ Víťazstvo je darom Božím. V tom odkaze poznávame poníženosť a skromnosť Sobieskeho.
Článok vyšiel pôvodne v časopise Kultúra 9/1933, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.
Sledujte nás na Telegramu: t.me/cz24news
Autor: Dr. Štefan Zlatoš
Prosím podpořte náš projekt!
Bez vaší pomoci se neobejdeme. Vaše příspěvky pomáhají zvládat opakující se měsíční platby a udržet portál v chodu. Potřebujeme vaši pomoc a podporu
CZK účet ve FIO bance (správce Slovanský Svět) :
Ú:2902573480/2010
IBAN:CZ4320100000002902573480 SWIFT: FIOBCZPPXXX
EURO účet ve WISE bank (správce Jie Liang) :
IBAN: BE62967308702361 Swift:TRWIBEB1XXX
Adresa banky: WISE EUROPE S.A., Avenue Louise 54, Room S52 Brussels 1050, Belgium
Děkujeme
Komentáře a diskuse jsou také otevřeny na našem Telegramu https://t.me/cz24news kde se automaticky zobrazují všechny články
Začněte diskusi