Sledujte nás na Telegramu: 👉 @cz24news
Slogany podozrivo známe
Krvavý teroristický útok pred dvadsiatimi rokmi na mrakodrapy Svetového obchodného centra v New Yorku a na budovu Pentagonu, ležiacu neďaleko Washingtonu v meste Arlington na území štátu Virgínia, šokoval svet. Atlantická superveľmoc, ktorá ostala po zániku Sovietskeho zväzu bezkonkurenčným hegemónom, dostala pred televíznymi kamerami spravodajských agentúr útočný zásah na domácej pôde. Zobrala ho ako urážku majestátu, ktorý nesmel byť narušený. Zareagovala tvrdo a rýchlo. Nasledujúci mesiac napadla Afganistan a spustila najhysterickejšiu mediálnu kampaň, akej kedy bolo ľudstvo podrobené. Bola glajchšaltovaná a globalizovaná. Všetky veľmoci si do svojich bezpečnostných a vojenských doktrín vpisovali formuláciu o potrebe boja proti svetovému terorizmu. Postupné orezávanie demokracie mohlo začať. Po dvoch dekádach dostalo novú argumentačnú vzpruhu. Koronavírusovú.
„Kto nejde s nami, ide proti nám“
Politicko-marketingové výlevy precítených vyhlásení o potrebe jednotného postupu medzinárodného svetového spoločenstva priniesli želaný účinok. Ešte aj ruský prezident Vladimír Putin, pôvodným povolaním sovietsky rozviedčik usadený v Drážďanoch, ponúkol Washingtonu všemožnú pomoc.
Odpoveď bola vlažná. V organizovanom mediálnom panikárení sa totiž vytvárala psychóza krutého zápolenia dobra zo zlom. V danom prípade zápasu Spojených štátov ako bašty svetovej demokracie s islamským terorizmom. Prívlastok islamský vtedy ešte nebol politicky nekorektný. Naopak, stával sa mobilizačným i v tých latinsko-amerických a európskych krajinách, kde sa islamský radikalizmus ešte vôbec nevyskytoval. Napriek tomu i sa tam masmediálne šírili slogany importované z propagandistických pracovísk v televíznych štúdiách v New Yorku a vo filmových ateliéroch Hollywoodu. Mnohé z vtedajších hesiel dosiaľ rezonujú v spomienkach pamätníkov:
„Prežívame barbarský útok na našu civilizáciu a demokraciu!“
„Nesieme historickú zodpovednosť za odhodlané postaveniu sa proti teroristickému zlu!“
„Stávame sa účastníkmi monumentálneho zápasu, v ktorom musí dobro zvíťaziť!“
Od jesene 2001 sa z nich vydelil slogan, ktorý ostáva i dnes nesmierne chytľavý. Býval vždy účinný a od nepamäti zneužívaný: „You are either with us, or against us!“. Je taký rozšírený, že mu i Wikipédia venuje vlastnú stránku.
V slovenských reáliách sa najčastejšie objavuje v podobe:
„Kto nejde s nami, ide proti nám!“
a v českých:
„Kdo nejde s námi, jde proti nám„
Foto: George W. Bush
11. september poslúžil vysokým globálnym oligarchickým štruktúram ako akýsi verbálny štartovací výstrel k nástupu do útoku na osobné slobody a občianske práva väčšinovej populácie. Úzka mocenská vrstvička sa v tom slogane personifikovala do základného osobného zámena my a masy sa s ňou stotožnili v mylnom domnení, že sa zvádza zápas, do ktorého sa musia všetci obetavo vkladať, aby bol zákerný nepriateľ – terorizmus – porazený.
Ako ochromiť zdravý skepticizmus
Strednej a staršej generácii obyvateľov európskych krajín bývalého socialistického tábora vyznievala takáto rétorika ako veľmi podobná tej, ktorá sprevádzala v 50. rokoch všetkých na každom kroku. Vyzývala do boja s reakciou a počas budovateľskej dekády v Československu vytvárala v mestách i na dedinách vizuálny smog, pred ktorým sa nedalo uniknúť.
Foto: Klement Gottwald
V počiatočných rokoch 21 . storočia, keď sa Stredoeurópania cítili voľní a vyvážene mediálne informovaní, videli v reportážach na obrazovkách verejnoprávnej televízie to, čo im bolo vsugerované, že majú vidieť. S úžasom sledovali rútiace sa lietadlá, v ktorých sedeli fanatickí samovražední teroristi. Vyvolaný dojem z takto vizualizovaného masového vraždenia v New Yorku bol natoľko emocionálne ochromujúci, že Stredoeurópania v sebe tlmili zdravý skepticizmus a nechávali sa podmaňovať propagandou.
Ešte menej pochybností o reálnosti televízne vizualizovaného nebezpečenstva islamského terorizmu mali mladí Američania, ktorí osobne nezažili politické kampane organizované počas éry mccarthizmu. Do dejín vošla i pod označením Hon na čarodejnice a vyvrcholila v 50. rokoch. Poľavila skôr, než mladá povojnová generácia stihla vnímať jej studenovojnové excesy a absurdnosti.
Foto: Protikomunistický slogan „Radšej mŕtvy, než červený„
Počas štyroch dekád blahobytu a demokracie v 60., 70., 80. a 90. rokoch vyrástli v Západnej Európe a v anglosaskom zámorí dve pokolenia, ktoré si nedokázali ani predstaviť, ako rýchlo budú prichádzať na prahu 21. storočia o svoje ľudské práva a demokratické slobody. Nadnárodnej korporatokracii začínal byť príliš na obtiaž demokratický model usporiadania spoločnosti s dôrazom na dôstojnosť a rovnosť všetkých občanov pred zákonom bez ohľadu na výšku majetku. Globálne elity ho tolerovali počas trvania studenej vojny so Sovietskym blokom, ale keď sa jeľcinovské Rusko nechalo rozkradnúť, zbedačiť a zotročiť, nevideli dôvod, prečo byť nemohli skúsiť obrať jeho obyvateľstvo o všetko hmotné i nehmotné. S jedlom rastie chuť, a tak vzápätí siahli na populáciu celého transatlantického civilizačného okruhu. Početné ovečky v ďalekej Číne neboli vtedy ešte dosť vykŕmené, aby sa oplatilo strihať a rezať aj ich.
Programovanie verejnosti
Drastický prechod od demokratického spoločenského zriadenia ku korporátnemu fašizmu si nadnárodný kapitál už raz vyskúšal vo fašistickom Taliansku a nacistickom Nemecku. V zásade by sa dal zopakovať aj v 21. storočí, napríklad metódou vyprovokovania traumatického stavu všeobecného ohrozenia. V súčasnosti je ním koronavírusový strašiak. Pred pol storočím sa ním v juhoamerickej krajine zvanej Čile stala takzvaná červená hrozba zosobňovaná socialistickým prezidentom Salvadorom Allendem. Poučení skúsenosťami z puču proti nemu, v ktorom prišiel o život, ako i krvavou bilanciou vojenskej diktatúry (1973-1990), snažia sa súčasní mocipáni siahať po mäkších metódach odstavovanie demokracie. Nástrojom, osvedčeným v ďalekej i nedávnej minulosti, ostáva zámerná chaotizácia života a existenčných podmienok širokých vrstiev.
Foto: Predstavitelia vojenskej junty v Čile
Ilúzie pohody
Zaručene účinným spôsobom na zneisťovanie obyvateľstva bola na sklonku 20. storočia mentálna príprava laickej verejnosti na možné katastrofické scenáre. Film a televízia vyprodukovali desiatky hraných a (pseudo)dokumentárnych filmov o ničivých prírodných alebo pandemických pohromách. Ostávali však na hypotetickej rovine bez rukolapných dôkazov o konkrétnej podobe filmových predstáv v reálnom živote.
Výber fenoménu islamského terorizmu ako hlavného strašiaka preklenul priepasť medzi fiktívnymi scenármi a realitou. Mal tú výhodu, že sa dal pomerne ľahko a lacno inscenovať a predvádzať.
Militantné islamistické organizácie, cvičené a financované tajnými službami, predstavovali tvárne rozvratné inštrumentárium Západu už počas sovietskej éry v Afganistane, na Kaukaze, v strednej Ázii a v pro-sovietskej Afrike. Niektoré skúseností s manipuláciou radikálnych islamistov v krajinách Tretieho sveta sa dali prenášať v úvodných rokoch 21. storočí na pôdu tzv. vyspelého Západu. Nebolo nič ľahšie, ako nechávať militantným islamistom otvorený priestor, aby sa presúvali, aktivizovali aj útočili na „zahnívajúci Západ“ na jeho domácom piesočku. Čím extravagantnejšie teroristické výčiny páchali, tým viac pomáhali mediálnej mienkotvorbe vyvolávať zdesenie, zvoniť na poplach, udržiavať úzkosť a v konečnom výsledku prehlbovať psychózu trvalého ohrozenia.
Foto: Sfanatizované džihádistické dieťa s pištoľou
Nezabúdajme, že to boli posledné roky pred masovým využívaním rýchleho internetu. Televízne spravodajstvo hlavného prúdu nemalo pred 20 rokmi ešte porovnateľne výkonnú elektronickú konkurenciu u alternatívy a mohlo bez ťažkostí koordinovať vymývanie mozgov dôverčivej verejnosti.
Tú tvorila v Európe a v anglosaskej Amerike z veľkej časti stredná vrstva pracujúcich, navyknutá presadzovať svoje požiadavky v prvom rade dialógom a až pri ich viaznutí štrajkovaním a pouličnými demonštráciami. Životná úroveň pracujúcich až do vypuknutia svetovej finančnej krízy 2007/2008 príliš neklesala, pretože deregulovaný špekulatívny finančný sektor vytváral ilúziu bezproblémového rastu a blahobytu pre všetkých. Dokým sa bublina nafukovala, ponechávala oligarchia kulisy demokracie nedotknuté.
Dva klany, dva prístupy
Vcítenie sa do spoločenskej atmosféry v na rozhraní 20.- 21. storočia v USA uľahčí porozumenie tamojším tektonickým pohybom po výmene garnitúr v Bielom dome v januári 2001. Charizmatického, vzdelaného a globálne rozhľadeného Clintona vystriedal, pri všetkej úcte, predsa len obmedzenejší príslušník neokonzervatívneho klanu Bushovcov. George W. Bush bol synom Clintonovho predchodcu v Bielom dome George H.W: Busha.
Oba tieto politické klany boli pripravené podieľať sa na radikálnom preformátovaní hospodárskeho a spoločenského života, a to výrazne a nehanebne v prospech ultra bohatých. Oba boli ochotné znemožniť stredným vrstvám, ktoré mali byť drasticky vysávané, aby sa účinne bránili. Obe nechávali, aj keď nerovnakou mierou, voľný priebeh prípravám na rozvrat a chaotizáciu existenčných podmienok občianskej verejnosti, aby ju strašením a panikárením preprogramovali na verejnosť ovčiansku.
Clintonovský klan, ktorý ostal pri moci, by ale bol postupoval odlišne pri zavádzaní postdemokratickej totality za hranicami USA. Neokonzervatívci zastupovali tradičný angloamerický imperiálny mocenský prúd, ktorý bol tesne napojený na vojensko-priemyslový komplex. Ten obvykle siaha po hrubých a silových metódach i v situáciach, ktoré sa dali efektívnejšie riešiť mäkkými prostriedkami.
Programová doktrína Bushovského klanu neokonzervatívcov hlásala potrebu udržať aj v 21. storočí vo svete hegemóniu, ktorá by sa opierala o vojenskú prevahu Spojených štátov. Znamenalo to púšťať sa do takých preventívnych invázií a rôznych silových manévrov, ktoré by znemožňovali protivníkom dobiehať vojenský, hospodársky a technický náskok USA.
Clintonovský klan sa menej upínal na mýtus o angloamerickej výlučnosti a na hrubú vojenskú silu. Preniesol sa koncepčne cez bipolárne veľmocenské vnímanie medzinárodných vzťahov a osvojil si celoplanetárny a technokratický prístup. Ten bol výhodnejší v tom zmysle, že jeho koordinátori mohol angažovať aj špičkové záujmové zoskupenia Číny a ostatnej Ázie. Elitnej smotánke sa tak otvárala príležitosť pre zavádzaného modelu spravovania planetárnych zdrojov, vrátane ľudských v protiľudskom partnerstve kartelov úžerníkov so zadlženými štátmi.
Záverečným súperom G. W. Busha v prezidentských voľbách v novembri 2000 nebol nikto iný ako clintonovský viceprezident Al Gore. Keby bol vtedy vyhral, zosun z demokracie do postdemokratickej totality by bol hladší, psychologicky prepracovanejší, no predovšetkým voličskou väčšinou chcený a po nastolení aj vítaný. Al Gore rozbiehal počas ôsmych rokov vo funkcii viceprezidenta (1993-2001) zelenú agendu OSN, ktorá stavia ochranu životného prostredia nad ostatné priority civilizačného rozvoja. Zo schudobňovania bohatého Západu sa robí cnosť v mene záchrany ekosystému. Činorodý viceprezident zapojil Spojené štáty do prípravy agendy OSN o udržateľnom rozvoji, ktorý v konečnom dôsledku odovzdáva správu nad planétou a jej zdrojmi v mene vznešených cieľov do rúk vybraných nadnárodných korporácií. Dodajme, že Al Gore po prehre o Biely dom s G. W. Bushom pustil do podnikania v rodiacej sa zelenej ekonomike. V roku 2007 získal spolu s Medzivládnym panelom pre zmenu klímy (IPCC) Nobelovu cenu za mier za boj proti globálnemu otepľovaniu.
Foto: Al Gore na slniečkárskom festivale v obľúbenej póze s pozadím Zemegule
Nie je preto ťažké si predstaviť, že Al Gore by ako prezident vôbec nepotreboval vyťahovať islamistický terorizmus z inštrumentária prostriedkov na dosahovania dramatických spoločenských zmien. Bol telom i a dušou stúpencom dosahovania slniečkárskeho pokroku výchovou a prevýchovou, samozrejme s nasadením najnovších výdobytkov vedeckého poznania. Keby sa stal v januári 2001 prezidentom, pomáhal by modelovať myslenie občanov tak, aby sa stotožňovali so skvostným ideálom boja za niečo, za ochranu životného prostredia a Matky Zeme. Zvolený prezident George W. Bush manipuloval občanov presvedčovaním o nutnosti boja proti niečomu, proti islamistickému terorizmu.
AUTOR: Patrik Sloboda
Zdroj: zemavek
Prosím podpořte náš projekt!
Bez vaší pomoci se neobejdeme. Vaše příspěvky pomáhají zvládat opakující se měsíční platby a udržet portál v chodu. Potřebujeme vaši pomoc a podporu
CZK účet ve FIO bance (správce Slovanský Svět) :
Ú:2902573480/2010
IBAN:CZ4320100000002902573480 SWIFT: FIOBCZPPXXX
EURO účet ve WISE bank (správce Jie Liang) :
IBAN: BE62967308702361 Swift:TRWIBEB1XXX
Adresa banky: WISE EUROPE S.A., Avenue Louise 54, Room S52 Brussels 1050, Belgium
Děkujeme
Komentáře a diskuse jsou také otevřeny na našem Telegramu https://t.me/cz24news kde se automaticky zobrazují všechny články
Začněte diskusi