Dag Daniš: Voľby 2020. Vo výsledkoch volieb sa miešajú veľké prekvapenia a zároveň veľmi jednoduchý odkaz

Stáhnout PDF

Sledujte nás na Telegramu: 👉  @cz24news

SLOVENSKO: Vo výsledkoch volieb sa miešajú veľké prekvapenia a zároveň veľmi jednoduchý odkaz.

Ten jasne čitateľný odkaz sa dá zhrnúť do jedného slova: DOSŤ.

Začneme však prekvapeniami. Tie najsilnejšie boli tri. Výskok Matoviča z piatich na 25 percent. Náraz „novej opozície“ (progresívcov aj Kisku). A stále silné postavenie Smeru.

1. Kyjak menom Matovič

Igor Matovič na jeseň vstupoval do ringu s piatimi percentami. Koncom roka začal rásť. Vo voľbách nakoniec získal päťnásobok z pôvodnej (skalnej) podpory.

Takýto skok sme ešte v parlamentných voľbách nevideli. Rozbehnutý Matovič dokonca preletel svoj hrubý potenciál (ten mu odhadovali na 18 percent). Hovorí sa tomu vyraziť dekel.

Niečo také sa môže stať len vtedy, keď sú splnené dve nevyhnutné podmienky. Jednou je vyfučanie konkurencie. Hlavne tej, ktorej agentúry odhadovali širší potenciál (Kiska). Druhou je výborný vlastný výkon v kampani.

Matovičovi (ktorý je desať rokov rovnaký) sa podarilo zapadnúť do výzvy dňa. Ak to trochu zjednodušíme: voľby boli o tom, kto sa presadí ako kyjak na korupciu, zlodejov a oligarchov vo vláde, resp. v jej pozadí.

Mal v tomto zápase Matovič konkurenciu? Nie, nemal. Kiska polovicu kampane prespal. Progresívci sa rozbehli do útoku proti jednej z celkom izolovaných opozičných strán (kotlebovcom). KDH podpísalo pakt so silnejšími progresívcami. Potom si veľmi úspešne trénovalo neviditeľnosť.

Matovič bol v zápase so Smerom a oligarchami najvýraznejší. Autentický. A dobre pripravený.

Navyše, Matovič presne vedel, čo (presnejšie koho) chce. V kampani sa zameral na viac cieľových skupín. Na voličov KDH, ktorým ponúkal „svojich“ kresťanských demokratov. Na voličov kotlebovcov, ktorým ponúkal silnú dávku radikalizmu. Na nevoličov a nerozhodnutých. Prakticky na všetkých frontoch uspel.

Dzurinda tomu hovoril jednoducho: musíš mať hru. Matovič ju mal. Vedel, kde chce začať a skončiť (zaskočiť ho mohol len rozsah úspechu). Vedel, kde chce mať seba a kde rivalov z opozície. Napríklad: KDH chcel dotlačiť pod päť percent. Kisku s progresívcami si chcel držať čo najďalej od seba. Kotlebovcov chcel zahnať za seba, pod 10 percent.

Fakt, že mu to krok za krokom vychádzalo, pôsobí neuveriteľne.

Na druhej strane, ak chýba herný plán súperom, šance na úspech sa úmerne tomu zvyšujú tomu najaktívnejšiemu.

V konečnom dôsledku môžete vždy robiť len to, čo vám dovolí konkurencia.

Matovičovi toho dovolila veľa.

2. Progresívci za dverami

Druhým silným prekvapením volieb je krach progresívcov a veľmi slabý výkon Kisku.

Časť dôvodov sme opísali v bode 1 tohto komentára.

Ďalším dôvodom je to, že „nová opozícia“ veľmi nekriticky precenila svoje možnosti. Tri nové opozičné strany s prevažne liberálnym strihom v jednom volebnom období je priveľa. Navyše, každá z nich mala smelé očakávania a ambície – že bude v prvej lige. A že staré opozičné strany pôjdu nabok…

Jednej novej strane – alebo ich spojenému volebnému bloku – by sa mohlo podariť prekvapenie. Možno aj veľké. Teda výskok z mimoparlamentnej pozície vyššie nad 10 percent. No trom… Nereálne.

Ich volebný zisk bol napriek tomu celkom slušný. V súčte viac ako 12 percent.

Paradoxné je, že tí najaktívnejší, ktorí v kampani nerobili veľa hrubých chýb – pôvodní progresívci – dopadli najhoršie. A nie celkom vlastnou vinou.

Štefunko sa minulý rok stiahol. Truban sa zlepšoval. Chyby vo finále kampane nerobili ľudia z PS, ale novšie „posily“, hlavne Beblavý (Spolu) s Mihálom (Spolu) a Poliačikom (pôvodne nebol PS, ale SaS). Ich šou s okupovaním parlamentu dopadla veľmi zle. Mohla schladiť časť ich podpory –  pár tisíc hlasov, ktoré im chýbali.

Ďalším príbuzným „hráčom“, ktorý progresívcom kazil šance, bol Andrej Kiska. V roku 2017 ho požiadali, aby sa buď pridal k nim (keď skončí v úrade), alebo aby aspoň dal vedieť, či sa chystá alebo nechystá do straníckej politiky. Kiska ich ponuku odmietol a ubezpečil ich (aj verejnosť), že do parlamentnej politiky nepôjde.

Progresívci si založili novú stranu. Predbehol ich síce Beblavý (Spolu), no nakoniec sa dohodli na spolupráci.

Potom Kiska zmenil názor a ohlásil ďalšiu, už tretiu novú stranu. Rizikový pretlak nových strán chceli progresívci riešiť opäť dohodou o spolupráci. Kiska dostal v roku 2019 ponuku na úniu troch nových strán. Opäť odmietol. Usúdil, že samostatne oslovia viac voličov než v prípade, že sa spoja.

Usúdil zle.

Zle pre progresívcov, ktorí o tisíc hlasov neprešli do parlamentu. Zle pre seba, keďže získal zúfalo slabé postavenie.

Pasívny Kiska, ktorému sa vôbec nechcelo pokračovať v politike a museli ho zboku dokopávať do založenia strany, uhral hanebne slabý výsledok. A tých aktívnejších, ktorí chceli a získali vo voľbách viac ako on, zarezal tesne pod hrancou zvoliteľnosti.

Kiska by mal po voľbách urobiť to, čo mu išlo vždy najlepšie. Odcestovať do Popradu.

3. Silný Smer

Tretím prekvapením volieb je zisk Smeru. Predpokladali sme, že padne pod 15 percent. Viac ako 18 percent však môžeme ešte stále považovať za demonštráciu sily. Smer aj po voľbách patrí medzi veľké strany.

V istom zmysle by mohol byť silnejší ako Obyčajní. Tí majú päť percent skalných voličov (odhodlaných nasledovať stranu do konfliktov) a k nim 20 percent nových. Podpora Matoviča je široká, ale krehká.

Pri Smere môžeme po ničivých rokoch 2018 a 2019 predpokladať, že dnes má z 18 percent voličov prevažnú väčšinu skalných.

Je možné a pravdepodobné, že časom sa Smer rozpadne na Ficovu a Pallegriniho frakciu. Dovtedy však treba rešpektovať fakt, že Smer vo voľbách ukázal odolnosť a silnejšiu verejnú podporu, ako sa čakalo.

Jasná správa

Všetky prekvapenia však prekrýva veľmi čitateľný a jasný odkaz volieb. Ten nie je ani trochu prekvapujúci, ale dlho očakávaný a potvrdený.

Je ním široký dopyt po zastavení „Fica, ktorý chráni zlodejov“ (aby sme si pomohli sloganom Matoviča). Voľby s náskokom vyhrali Obyčajní, ktorí stáli v prvej línii zápasu s vládou oligarchov. Spolu s ďalšími potenciálnymi partnermi z opozície majú ústavnú väčšinu.

Prevalcovali to.

Mnohých možno úspech Matoviča a zaostávanie iných strán znepokojuje. Chápeme. Lenže – Matovič urobil len to, čo iní urobiť nevedeli. Lebo na to nemali. Porazil Smer. Oslabil kotlebovcov. A získal mandát na to, čo si želá drvivá väčšina verejnosti: skoncovať s prehnitou vládou, ktorú 12 rokov reprezentoval Smer a jeho obchodné (či dokonca kriminálne) pozadie.

Niekto to musel vybojovať a skúsiť. A lepšie predpoklady – alebo viac odhodlania – ukázal Matovič ako Kiska.

Je to jasné. Možno ako rana po hlave, ale jasné.