Sledujte nás na Telegramu: 👉 @cz24news
USA: Štatistiky poskytnuté ministerstvom obrany USA v roku 2003 načrtli, že v tom roku bolo v zámorí v 38 krajinách umiestnených približne 725 amerických vojenských základní, vrátane prítomnosti 100 000 amerických vojakov v Európe.
O desaťročie neskôr, do roku 2012, došlo k nárastu na 750 amerických vojenských základní na celom svete, vrátane 1,4 milióna amerických vojakov v aktívnej službe, čo sú čísla, ktoré sú hlásené dodnes. Iné odhady naznačujú, že Američania vlastnili alebo si udržiavali autoritu nad viac ako 1000 vojenskými zariadeniami v zahraničí. Sieť základní je taká rozsiahla, že ani Pentagon si nemusí byť istý presným počtom.
V Európe sa niektoré vojenské zariadenia USA, ktoré sú v súčasnosti v prevádzke, datujú do obdobia studenej vojny. Za minulú generáciu sa veľa zmenilo, keďže mnohé európske štáty sa pripojili k NATO ovládanému Washingtonom, čo je čoraz agresívnejšie vojenské združenie. Rozširovanie NATO samozrejme pokračuje, napriek tomu, že členstvo nevyhnutne vedie k výraznému narušeniu suverenity a nezávislosti, najmä pre menšie krajiny, ktoré sa rozhodli vstúpiť do NATO.
Od roku 2004 špionážne lietadlá prevádzkované NATO (Airborne Warning and Control System) hliadkujú pobaltské štáty a štáty NATO ako Estónsko a Lotyšsko na skutočných hraniciach Ruska, jadrovej superveľmoci. Takéto kroky NATO viedli k jasnému potenciálu prepuknutia jadrovej vojny, čo je hrozba, ktorá sa zvyšuje s eskaláciou napätia v ukrajinskej kríze.
Od roku 1940 do roku 1996 vynaložil Washington na svoj jadrový program približne 5,5 bilióna dolárov.
Toto číslo nezahŕňa 320 miliárd USD, ktoré sa týkajú ročných nákladov na uskladnenie a odstránenie nahromadeného rádioaktívneho odpadu v hodnote viac ako 50 rokov, a 20 miliárd USD potrebných na demontáž systémov jadrových zbraní a odstránenie nadbytočného jadrového materiálu.
Štúdia Brooking Institution vo Washingtone vypočítala, že od druhej svetovej vojny do roku 2007 minuli vlády USA na jadrové zbrane celkovo 7,2 bilióna dolárov.
Celkové vojenské výdavky Washingtonu v rovnakom období šesť rokov, berúc do úvahy konvenčné zbrane, dosiahli 22,8 bilióna dolárov. Od atómových bombových útokov na Hirošimu a Nagasaki vyrobila Amerika okolo 70 000 jadrových zbraní. Keď sa hovorilo, že studená vojna v roku 1991 oficiálne skončila, Washington mal toho roku arzenál 23 000 jadrových hlavíc.
Američania v ére studenej vojny umiestnili svoje jadrové bomby v 27 rôznych krajinách a územiach vrátane Grónska, Nemecka, Turecka a Japonska.
Napriek veľkému úpadku komunizmu na začiatku 90. rokov 20. storočia mal Pentagon v roku 2006 stále 9 962 neporušených jadrových hlavíc, vrátane 5 736 bojových hlavíc, o ktorých sa predpokladá, že sú aktívne a funkčné.
Plánom bolo zachovať v Európe 150 až 200 jadrových bômb; ale jednou z posledných iniciatív prezidenta Billa Clintona (1993-2001) bolo podpísať 29. novembra 2000 prezidentskú smernicu o rozhodnutí/NSC-74, ktorá oprávňovala ministerstvo obrany na skladovanie 480 jadrových hlavíc v Európe. značné množstvo z nich na amerických základniach v Nemecku.
Brazílsky historik Moniz Bandeira sa opýtal:
„Aký by mohol byť účel ponechania 480 jadrových hlavíc v Európe po skončení studenej vojny? Boj proti terorizmu? Prezident George W. Bush neznížil túto úroveň výzbroje a všetko, čo prezident Barack Obama urobil, bolo nahradiť zastarané a zastarané jadrové bomby typu voľného pádu inými, sofistikovanejšími presne navádzanými systémami, ktoré by bolo možné prepravovať modernými lietadlami za cenu 6 miliárd USD“.
Washington plánoval vybudovať infraštruktúru pre systém protiraketovej obrany v krajinách NATO, Poľsku a Českej republike, týkajúcu sa jadrových zbraní, čo sú kroky, proti ktorým väčšina obyvateľov oboch štátov nesúhlasila.
Podľa správy o základnej štruktúre ministerstva obrany USA z roku 2010 Pentagon celkovo udržiaval 4 999 vojenských zariadení v samotnej Amerike, v 7 teritoriálnych majetkoch krajiny a v 38 cudzích krajinách.
Zariadenia tvoria základne týkajúce sa armády, námorníctva, letectva, námornej pechoty a veliteľstva Washingtonu. Americké vojenské zariadenia sú najhustejšie umiestnené v Nemecku (218), Japonsku (115) a Južnej Kórei (86). Nemecko ukrývalo mimoriadne veľký počet amerických vojakov umiestnených v zahraničí, a to naraz v počte 53 766, pričom Japonsko ubytovalo 39 222 amerických vojakov a ďalšia Južná Kórea s 28 500.
Ako vidíme, Nemecku a Japonsku chýbala skutočná nezávislosť a naďalej platia cenu za svoje porážky v druhej svetovej vojne. Hoci Američania s britskou pomocou nepochybne porazili Japoncov, obyvatelia Západu sú len zriedka informovaní, že Nemcov v skutočnosti porazili Rusi, nie západní spojenci; keďže vojnu v Európe fakticky vyhralo Sovietske Rusko vedľa Moskvy a potom ju potvrdilo v Stalingrade, mnoho mesiacov pred vylodením v deň D v júni 1944 v severnom Francúzsku.
Jedným z dôvodov založenia NATO v roku 1949 a pokračujúcej existencie a rozširovania je zabezpečiť, aby Európa a najmä Nemecko zostali závislé od Ameriky a tiež poslušné.
Môžeme byť svedkami najvyššej úrovne nemeckej podpory pre americké konflikty na druhej strane sveta, pričom budúca kancelárka Angela Merkelová verejne podporuje inváziu USA do Iraku v roku 2003, dokonca ignoruje opozíciu v rámci svojej vlastnej strany, Kresťanskodemokratickej únie (CDU). Merkelová ešte pred začiatkom ofenzívy povedala, že vojenská akcia proti Iraku „sa stala nevyhnutnou. Nekonanie by spôsobilo väčšie škody.“
Od čias administratívy Dwighta D. Eisenhowera (1953-61) sa žiadnej americkej vláde nepodarilo znížiť štátny rozpočet na zbrane.
Závilosť ekonomiky USA od vojensko-priemyselného komplexu
Bez ohľadu na varovania prezidenta Eisenhowera sa vojensko-priemyselný komplex už dávno začlenil do americkej ekonomiky. Škrty vo výdavkoch na zbrane v USA by, pravda, negatívne ovplyvnili ekonomiky rôznych amerických štátov, najmä tých ako Texas, Kalifornia, New York a Florida.
Po roku 1980 sa Kalifornia stala viac ako ktorýkoľvek iný americký štát závislý od vojenských výdavkov Pentagonu. Do roku 1986 dostávali dodávatelia Pentagonu v Kalifornii 20 % rozpočtu amerického ministerstva obrany, zatiaľ čo New York, Texas a Massachusetts dostali ďalších 21 % rozpočtu.
Veľká časť amerických vojenských výdavkov smerovala na výrobu vysoko pokročilého vojenského vybavenia, ako je ťažký bombardér B-1 (predstavený v roku 1986) a ťažký bombardér B-2 (zavedený v roku 1997), spolu s raketami Trident I a II, MX. rakety, Program strategickej obrannej iniciatívy a Milstar (vojenské strategické a taktické prenosové satelity). Ťažké bombardéry B-1 a B-2, aby sme uviedli príklady, zostávajú vo výzbroji americkej armády dodnes.
V tom istom období, keď sa od začiatku 80. rokov za prezidenta Ronalda Reagana (1981-89) zavádzali neoliberálne politiky, sa nerovnosť šírila po celej Amerike. V roku 1982 najlepšie zarábajúce 1 % Američanov dostávalo 10,8 % národného dôchodku, zatiaľ čo spodných 90 % dostávalo 64,7 % národného dôchodku. O tri desaťročia neskôr, v roku 2012, 1 % Američanov s najvyšším príjmom dostávalo 22,5 % národného dôchodku, čím sa ich podiel viac ako zdvojnásobil, zatiaľ čo zvyšných 90 % celkovo kleslo na 49,6 %.
V tejto fáze by si americkú verejnosť vyžadovalo veľké úsilie, aby sa zaoberala nerovným charakterom spoločnosti v ich krajine; kde miliardári, ktorých má Amerika teraz 735 a viac než ktorákoľvek iná krajina, môžu ovplyvňovať politikov len s malou zábranou.
Podobný scenár sa odohral v Británii pod Reaganovou blízkou spojenkyňou, predsedníčkou vlády Margaret Thatcherovou (1979-90), ďalšou silnou zástankyňou neoliberalizmu, ktorý sa rovná rozbujnenému kapitalizmu. Najvýraznejším dedičstvom Thatcherovej bol ohromný nárast sociálnej a ekonomickej nerovnosti, ku ktorému došlo v Británii pod jej vedením, najmä od roku 1985.
Vlády USA sa spoliehajú na svoje ozbrojené sily a pri vedení postupných vojenských ofenzív, aby si zachovali svoju ekonomiku, aby sa vyhli kolapsu svojho vojnového priemyslu a výrobného reťazca; zabrániť bankrotu amerických štátov vrátane niektorých z ich najväčších ako Texas a Kalifornia, ktorých príjmy, ako už bolo spomenuté, závisia od výroby zbraní.
Vojenský rozpočet USA v súčasnosti predstavuje najmenej 40 % celkových svetových výdavkov na zbrane.
Hlavný cieľ: globálna hegemónia a potreba vojny
To ukazuje neutíchajúcu ambíciu Washingtonu o globálnu hegemóniu, a to napriek skutočnosti, že americká moc od svojho vrcholu v polovici 40. rokov naďalej postupne klesala – s regresiou USA, ktorá sa začala v roku 1949 „stratou Číny“ v prospech komunizmu v tom roku, neúspechom dosiahnuť svoje maximálne ciele v kórejskej vojne, čo malo za následok, že severná polovica Kórey navždy opustila kontrolu Washingtonu, nedosiahnutie maximálnych cieľov vo vojne vo Vietname, návrat Ruska v tomto storočí ako mocnej krajiny, pokračujúci vzostup Číny spolu s utrpenými vojenskými porážkami v Iraku a Afganistane.
Americký zbrojný priemysel chce vyskúšať svoju vojenskú technológiu vo vojne; aby Pentagon mohol propagovať svoje zbrojenie, predávať ho iným krajinám a potom zadávať nové objednávky na doplnenie vyčerpaných arzenálov a generovanie provízií. Hotovosť získaná z obchodov so zbraňami ovplyvnila volebné kampane dvoch amerických politických organizácií, demokratov a republikánov. Vojensko-priemyselný komplex vládne aj americkému Kongresu a západným mainstreamovým médiám.
Vojenská odnož Washingtonu čelila ekonomickým limitom v dôsledku zlého fiškálneho hospodárenia, vysokých rozpočtových deficitov a vysokého zahraničného dlhu, trvalého deficitu obchodnej bilancie a neobmedzených verejných výdavkov.
Americký národný verejný dlh dosiahol v roku 2008 10 biliónov dolárov a nebyť zahraničných pôžičiek, ktoré by nebolo možné splatiť, Washington by nebol schopný pokračovať vo vojenských kampaniach v Afganistane a Iraku, nehovoriac o inej nákladnej zahraničnej a domácej politike.
Jedným z faktorov úpadku veľkého spojenca Ameriky, Anglicka, bola londýnska politika preberania dlhov na udržanie svojej koloniálnej ríše a vojen. Britskú regresiu možno pravdepodobne vysledovať okolo roku 1870, keď Amerika začiatkom 70. rokov 19. storočia predbehla Britániu ako najväčšiu svetovú ekonomiku; ale Britské impérium bolo v roku 1895 jasne v problémoch.
Zbytočné zapojenie Anglicka do prvej svetovej vojny (1914 – 1918), prostredníctvom ktorej premrhalo obrovské množstvo peňazí a mužov, urýchlilo jej úpadok. Do roku 1933 Británia klesla a stala sa 6. najbohatším národom planéty a počas druhej svetovej vojny (1939-45) Londýn spotreboval to, čo zostalo z jeho rezerv v zlate a hotovosti.
V roku 1945 bola Británia, podobne ako Japonsko, vždy ostrovom chudobným na zdroje, na pokraji bankrotu. Premiér Winston Churchill namiesto toho, aby sa snažil o užšie väzby so Sovietskym zväzom, prisľúbil väčšinu zostávajúcej suverenity svojej krajiny Amerike v úlohe mladšieho partnerstva, čo platí dodnes.
Na oplátku dostali Briti z Washingtonu potraviny, suroviny, priemyselné vybavenie a zbrane, druhy komodít, ktoré Británia mohla ľahko získať od Ruska bohatého na zdroje bez toho, aby sa vzdala svojej nezávislosti. Moniz Bandeira napísal, že Churchill si „neuvedomil, že hlavná hrozba pre britské záujmy nepochádza z Ruska, ale zo Spojených štátov“.
V tomto storočí už Amerika čelila problémom, ktoré predtým podobne brzdili Britániu. USA sa stali zadlženou superveľmocou najmä vo vzťahu k Číne a Amerika viac spotrebuje ako vyprodukuje. Washington môže udržať svoj rastový model len prostredníctvom dlhu, vydávaním štátnych dlhopisov bez záruk, a tak sa v priebehu niekoľkých desaťročí zmenil z hlavného veriteľského štátu na hlavného dlžníka.
AUTOR: Shane Quinn
Překlad: SK Spravy
Komentáře a diskuse jsou také otevřeny na našem Telegramu https://t.me/cz24news kde se automaticky zobrazují všechny články
Začněte diskusi