Sledujte nás na Telegramu: 👉 @cz24news
SLOVENSKO: Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku I.
Úvod
Postavy „udavačov“ sprevádzajú naše dejiny od nepamäti vďaka represívnym systémom, ktoré ponúkali a stále ponúkajú odmeny tým páchateľom trestnej činnosti, ktorí sa rozhodli poskytnúť výpoveď proti iným páchateľom. V anglickom zvykovom práve sa „approvement“ vzťahoval na situáciu, keď sa obvinený z vlastizrady alebo z iného zločinu („felony“) priznal k jeho spáchaniu a súčasne obvinil spolupáchateľov a poskytol proti nim dôkazy s cieľom získať vlastnú milosť. Oslobodenie spolupáchateľov, proti ktorým ponúkol svoje svedectvo, však znamenalo jeho odsúdenie. Už vtedy sir Matthew Hale poznamenal, „že viac nešťastia vzniklo dobrým ľuďom takýmito „aprobáciami“ na základe falošných a zlomyseľných obvinení zúfalých darebákov“.[1]
V súčasnosti sú takýto svedkovia často označovaní ako „korunní svedkovia“ – napr. v Holandsku je to „kroongetuige“, v Nemecku „Kronzeuge“. V Taliansku je to „collaboratore della giustizia“, vo Veľkej Británii je to „supergrass“ a vo Francúzsku „repenti“.
Nemožno nesúhlasiť s teóriou, že postavenie „korunného svedka“ je často významné v trestných konaniach, v ktorých sa trestná činnosť organizovanej skupinynedá vyšetriť bežnými vyšetrovacími metódami a to z dôvodu jej uzavretosti, vnútornej štruktúry a často aj z dôvodu jej medzinárodnej pôsobnosti. Ak „korunný svedok“ bol súčasťou tejto skupiny je naozaj významným svedkom, pretože vďaka jeho informáciám o štruktúre a fungovaní skupiny môžu byť postavení pred súd jej významní vedúci predstavitelia.
Na druhej strane takýto „svedkovia“ sú často sami podozriví zo spáchania závažných trestných činov v rámci organizovaných skupín a poskytnutím spolupráce sa snažia úplne vyhnúť trestu, resp. získať nižší trest. Tým predstavujú riziko nie iba pre spoľahlivosť ich vlastného svedectva, ale aj pre systém trestného súdnictva a integritu trestného konania najmä v právnych systémoch, v ktorých absentuje dôsledná právna úprava týkajúca sa postavenia „korunného svedka – spolupracujúceho obvineného“ v trestnom konaní, ako je to žiaľ aj v Slovenskej republike.
Môj príspevok som rozdelila do dvoch častí. Prvá časť je venovaná trestnoprávnej úprave spolupracujúcich obvinených osôb a druhá časť (ne) existencii právnej úpravy využitia tzv. kajúcikov v súvislosti s konaniami o dohode o vine a treste.
Právna úprava korunného svedka na Slovensku
Hneď na začiatku je potrebné uviesť, že zhodnotiť postavenie korunného svedka v slovenskom trestnom konaní je náročné, pretože absentuje kvalifikovaná legislatívna úprava v tomto smere. Je akousi šedou časťou trestného konania, v ktorej nám zaniká samotný jeho účel.
Trestné konanie na Slovensku podlieha zásade legality, čo znamená, že prokurátor je v trestnom konaní povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie (§ 2 odsek 5 Trestného poriadku (ďalej iba „TP“)). Výnimky môžu byť stanovené Trestným poriadkom, medzinárodnou zmluvou alebo rozhodnutím medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná. Inštitút tzv. korunného svedka porušuje túto zásadu, ak páchateľa zbavuje trestnej zodpovednosti. TP a ani iný právny predpis výslovne neupravuje inštitút „korunného svedka“ – osoby obvinenej alebo podozrivej, ktorá spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní za poskytnutie výhody v jej trestnom konaní – v podobe zníženia trestu resp. beztrestnosti. Dôležitosť a výnimočnosť daného inštitútu si priam vyžaduje osobitnú právnu úpravu „korunného svedka“ v slovenskom právnom poriadku.
TP predpokladá poskytnutie „trestných“ výhod spolupracujúcej obvinenej osobe v podobe „imunity“ – vo forme zastavenia jej trestného stíhania (§ 215 odsek 3 TP), resp. „čiastočnej imunity“ vo forme podmienečného zastavenia trestného stíhania (§ 218, § 219 TP). Konkrétny pojem „spolupracujúci obvinený“ je však použitý iba v prípade § 218 TP. V § 215 TP je to pojem „obvinený, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení“ tam špecifikovaných trestných činov.
Rovnaký pojem „obvinený, ktorý sa významnou mierou podieľa na objasnení“ nájdeme aj v ustanovení § 228 odsek 3 TP, ktorý súvisí s možnosťou prerušiť trestné stíhanie takejto osobe. A posledným pojmom použitým v TP, je „osoba, ktorá sa významnou mierou podieľala na objasnení“ špecifikovaných trestných činov uvedených v ustanovení § 205 odsek 1 TP, ktorý upravuje dočasné odloženie vznesenia obvinenia takejto osobe.
Ak by sme si chceli zhrnúť vyššie uvedené právne termíny, mohli by sme ich subsumovať pod dva pojmy „spolupracujúci obvinený“ a „spolupracujúca osoba“ (pri dočasnom odložení vznesení obvinenia).
Pre úplnosť spomeniem aj na zákon č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého ustanovenia možno primerane použiť aj na obvineného, ktorý v trestnom konaní výpoveďou, prípadne ďalšími dôkazmi poskytol a poskytne dôkaz o páchateľovi alebo o okolnostiach zločinov (špecifikovaných v tomto zákone) a v súvislosti s výpoveďou a poskytnutím údajov o svojej osobe je tu dôvodná obava z ohrozenia jeho života alebo zdravia. Ochrannú dohodu v zmysle tohto zákona uzatvára s takýmto obvineným príslušný útvar Policajného zboru, s predchádzajúcim súhlasom komisie, bez akejkoľvek kontrolnej činnosti súdu. Dohody nie sú verejne prístupné, ani po uplynutí ich platnosti.
Priznanie postavenia spolupracujúceho obvineného v trestnom konaní
TP neupravuje, akým spôsobom sa z obvineného (podozrivého) stáva spolupracujúci(a) obvinený (osoba). Možno však dôvodne predpokladať, že aktivita môže byť ako na strane orgánov činných v trestnom konaní, tak aj na strane obvineného (podozrivého). Keďže neexistuje právna úprava inštitútu korunného svedka, je iba na úvahe orgánov činných v trestnom konaní, či osoba obvineného resp. podozrivého bude v ďalšom konaní v postavení spolupracujúcej osoby, ktoré mu de facto vznikne procesným spôsobom. Alebo policajt so súhlasom prokurátora spíše záznam podľa § 205 TP a odloží vznesenie obvinenie takejto osobe, alebo ak je takáto osoba obvinená, vydá uznesenie o prerušení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného podľa § 228 odsek 3 TP. Z môjho pohľadu je v nepriaznivejšom postavení osoba, ktorej policajt podľa § 205 odsek 2 TP iba vyhotoví záznam o odložení vznesení obvinenia. Záznam nie je rozhodnutím v trestnom konaní, nemá zákonom predpísané náležitosti a policajt nemá povinnosť záznam doručiť takejto osobe, iba prokurátorovi. Takáto osoba stráca práva obvineného/ podozrivého a v pozícii svedka, bez práva na obhajcu, sa stáva ľahšie „manipulovateľnou“ zo strany orgánov činných trestnom konaní. Myslím si, že odloženie vznesenia obvinenia je nadbytočnou a zneužiteľnou právnou úpravou, pretože ak existujúc dôvody pre vznesenie obvinenia, má sa tak bezodkladne učiniť. Zamieňať procesné role obvineného a svedka je v rozpore s účelom TP a samotnou podstatou trestného konania.
Neexistencia právnej úpravy formálnej dohody medzi prokurátorom a budúcim spolupracujúcim obvineným, o vzájomných právach a povinnostiach má za následok, okrem neistoty na oboch stranách, aj nejednoznačnosť v ďalšom postupe v trestnom konaní voči takejto osobe. Na začiatku teda môžeme hovoriť iba o akejsi nepísanej „džentlmenskej“ dohode, ktorej obsahom je prísľub spolupracujúceho obvineného poskytnúť výpoveď za (čiastočnú) imunitu – v podobe rozhodnutia prokurátora o (podmienečnom) zastavení trestného stíhania. Na strane obhajoby však vládne neistota až do takéhoto rozhodnutia prokurátora, pretože prokurátor sa môže bez odôvodnenia v prípravnom konaní rozhodnúť aj pre podanie obžaloby (v tomto prípade je možný postup podľa § 39 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona), alebo môže začať konanie o dohode o vine a treste (táto časť bude predmetom druhej – samostatnej časti môjho príspevku).
TP upravuje tri rovnaké podmienky pre meritórne rozhodnutie v trestnom konaní vedenom proti spolupracujúcemu obvinenému v podobe jeho (podmienečného) zastavenia trestného stíhania prokurátorom, vďaka ktorým môžeme definovať „korunného svedka“ na Slovensku a to:
1./ spolupracujúci obvinený sa musí významnou mierou podieľať na objasnení závažných trestných činov špecifikovaných v príslušných ustanoveniach (korupcia, založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestných činov terorizmu) alebo na zistení jej páchateľa,
2./ záujem spoločnosti na objasnení takýchto trestných činov má prevyšovať záujem na trestnom stíhaní spolupracujúceho obvineného,
3./ spolupracujúci obvinený nesmie byť organizátorom, návodcom alebo objednávateľom trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľal.
Spolupracujúci obvinený je teda v oboch prípadoch v pozícii, v ktorej si môže vybrať medzi trestným stíhaním a svedectvom výmenou za (podmienečné) zastavenie jeho trestného stíhania prokurátorom.
Ako môžeme vidieť, TP stanovuje minimálne pravidlá a limity pri udelení „prokurátorskej milosti“ spolupracujúcemu obvinenému, keďže absentuje akákoľvek podrobnejšia úprava pre takýto postup. Je teda plne v kompetencii prokurátora, ktorý je viazaný iba minimálnymi zákonnými podmienkami, rozhodovať o tom, kto sa stane spolupracujúcim obvineným v jednotlivých trestných konaniach, ako aj o tom, že nie je v záujme spoločnosti stíhať takúto osobu. Súčasťou jeho voľnej úvahy môže byť aj to, že takýto spolupracujúci obvinený nebude potrestaný ani za tie najzávažnejšie trestné činy (pri splnení 3. bodu v podmienkach), pretože jeho trestné stíhanie bude ukončené zastavením alebo podmienečným zastavením.
Zásada proporcionality je v tomto prípade vyjadrená len veľmi všeobecne – prevyšujúcim záujmom spoločnosti na objasnení závažných trestných činov na ktorých sa spolupracujúci obvinený významnou podieľa nad jeho vlastným trestným stíhaním. Z uvedeného by sa dalo dedukovať, že význam získanej svedeckej výpovede, by mal prevyšovať závažnosť trestného činu, ktorého sa obvinený dopustil, na strane druhej. TP nevylučuje, spáchanie obzvlášť závažných trestných činov spolupracujúcim obvineným.
Ďalším problémom právnej úpravy je absencia podmienky priznania sa k všetkým trestným činom, ktoré osoba „ašpirujúca“ na postavenie spolupracujúceho obvineného spáchala. Priznanie by malo obsahovať aj konkrétny popis páchania trestnej činnosti tejto osoby, pretože bez tejto znalosti prokurátor nemôže odôvodniť bod 2/ – teda splnenie zákonom stanovenej zásady proporcionality pre udelenie „imunity“ takémuto obvinenému .Priznanie spolupracujúceho obvineného vo vzťahu k svojej trestnej činnosti by malo byť realizované do takej miery, aby objasňovalo celú jeho protiprávnu činnosť v trestnej veci, v ktorej „ašpiruje“ na priznanie postavenia spolupracujúceho obvineného. Malo by ísť o „absolútne“ priznanie, a to aj ku skutočnostiam jeho protiprávneho konania, ktoré orgánom činným v trestnom konaní nie sú známe v štádiu konania, kedy sa rozhoduje o priznaní postavenia spolupracujúceho obvineného. V priebehu trestného konania, po priznaní postavenia spolupracujúceho obvineného, totiž môže dôjsť k situácii, že orgány činné v trestnom konaní zistia ďalšie skutočnosti o protiprávnom konaní spolupracujúceho obvineného, ktoré môže spôsobiť, že spolupracujúci obvinený nespĺňa bod 2/ – zásadu proporcionality pre udelenie „imunity“ obvinenému.
Absencia jasne a presne stanovených hraníc, týkajúcich sa povahy a závažnosti trestných činov, ktoré môžu byť predmetom „nestíhania“, z dôvodu verejného záujmu na odhaľovaní, efektívnom stíhaní a stíhaní zločinov veľkého verejného a ústavného významu, poskytuje príliš široké diskrečné právomoci prokurátora, čo by mohlo byť v rozpore so zásadou legality trestného stíhania. Takáto nedokonalá legislatívna úprava dláždi cestu k svojvôli prokurátora, keďže absentuje akákoľvek forma súdnej kontroly.
Veľkým nedostatkom právnej úpravy inštitútu spolupracujúceho obvineného, je neriešienie otázku, ako postupovať v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní zistia, že spolupracujúci obvinený sa nepriznal k celej trestnej činnosti, za ktorú bol trestne stíhaný (aj s možnosťou, že táto spôsobuje narušenie vyššie uvedenej zásady proporcionality pre udelenie „imunity“ obvinenému) alebo uviedol nepravdu, resp. zamlčal trestnú činnosť iných obvinených, ktorú mal objasniť alebo jej časť.
Aj keď to nie je podmienkou, spolupracujúci obvinený by mal byť súčasťou organizovanej skupiny, v ktorej páchal trestnú činnosť a má informácie, ktoré môžu napomôcť k jej odhaleniu a stíhaniu jej vedúcich predstaviteľov. To má za následok, že vo väčšine prípadov by mal byť spolupracujúci obvinený trestne stíhaný v rovnakom trestnom konaní ako obvinení, proti ktorým svedčí. Je už praxou, že spolupracujúci obvinený bude zo spoločného trestného konania vylúčený na samostatné konanie. Dôvodom takéhoto postupu je zmena jeho procesného postavenia – z obvineného sa stáva svedok, v dôsledku čoho sa menia aj jeho práva a povinnosti v zmysle TP. Tento proces sa deje bez akejkoľvek súdnej kontroly zákonnosti a primeranosti, čo, ako už môžeme vidieť, narušuje transparentnosť trestného súdnictva, a to najmä v prípadoch, keď osoba vystupuje v úlohe svedka, hoci z obsahu jej výpovede na hlavnom pojednávaní je úplne zrejmé, že táto osoba mala byť stíhaná a súdená spolu so svojimi obvinenými spolupáchateľmi. V tejto súvislosti dávam na zamyslenie otázku, že ako spolupracujúci obvinený, môže významnou mierou prispieť k odhaleniu činnosti organizovanej skupiny, ak nebol jej súčasťou.
Tu je vhodné poznamenať, že inštitút spolupracujúceho obvineného (korunného svedka) má svoj pôvod v angloamerickej právnej úprave, kde sa obvinený môže rozhodnúť, či bude vypovedať. Ak sa rozhodne vypovedať, je vypočúvaný v procesnom postavení svedka (nie obvineného, ako je to v našej právnej úprave) a je povinný vypovedať pravdivo pod hrozbou trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď.
Miešanie procesných rolí svedka a obvineného v postavení spolupracujúceho obvineného bez akéhokoľvek právneho rámca a súdnej kontroly, narúša princípy spravodlivého trestného konania. Je predsa nemysliteľné, aby „spolupracujúci obvinený“ mal zlegalizované príjmy z trestnej činnosti z dôvodu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže v prípade (podmienečného) zastavenia trestného stíhania TP neupravuje povinnosť uloženia trestu prepadnutia veci, resp. finančných prostriedkov získaných z trestnej činnosti. Z iného pohľadu by sme to mohli hodnotiť aj ako akúsi „finančnú odmenu“ štátu za spoluprácu.
Ďalším problémom sú práva poškodených (obetí) v trestnom konaní vedenom proti „spolupracujúcemu obvinenému“, ktoré v tomto prípade nezohrávajú kľúčovú úlohu (ani v prípade napr. trestného činu vraždy) a štát v prípade, že dôjde k zastaveniu trestného konania spolupracujúceho obvineného, nepreberá ich nároky. Reálne totiž môže nastať situácia, že spolupracujúci obvinený v rámci svojej trestnej činnosti svojím buď výhradným konaním alebo v spolupráci s ďalšími obvinenými spôsobí škodu poškodenému, za ktorú by ako obvinený zodpovedal. Takto sa v rámci trestného konania pri získaní „imunity“ vyhne aj zodpovednosti za škodu.
Preto je možné konštatovať, že v slovenskom právnom poriadku absentuje právna úprava povinnosti nahradiť škodu, ktorú spolupracujúci obvinený spôsobil svojim protiprávnym konaním. K tomuto problému uvádzam poznámku, že ak náhrada škody spôsobená spolupracujúcim obvineným nie je možná od samotného spolupracujúceho obvineného, mal by škodu nahradiť štát, nakoľko tento vyvinil obvineného a zbavil ho zodpovednosti za škodu.
Inštitút „spolupracujúceho obvineného“ by sa mal využívať len ako posledná možnosť, keď neexistujú iné možnosti účinného potlačenia organizovanej trestnej činnosti a korupcie .
Jasná procesná právna úprava postavenia „spolupracujúceho obvineného“ v trestnom konaní, založená na jeho kontrole súdnou mocou hneď od začiatku, vrátane vyriešenia otázky zodpovednosti za spôsobenú škodu a uloženia povinnosti vypovedať celú pravdu o trestnej činnosti samotného obvineného a spoluobvinených s hrozbou straty postavenia „spolupracujúceho obvineného“, vrátane definovania trestných činov, pri ktorých nemožno (podmienečne) zastaviť trestné stíhanie (napr. závažné trestné činy proti životu a zdraviu), by mohla aspoň čiastočne odstrániť pochybnosti o jeho význame v trestnom konaní. Súčasťou právnej úpravy by mala byť aj dohoda so spolupracujúcim obvineným spísaná napr. formou zápisnice.
Bez limitov stanovených formálnou dohodou (upravenou zákonom) je spolupracujúca osoba vydaná na milosť/nemilosť orgánov činných v trestnom konaní, keďže jej procesné postavenie je bez akýchkoľvek záruk. Toto jej postavenie môže byť zneužiteľné orgánmi činnými v trestnom konaní, no rovnako sa aj orgány činné v trestnom konaní sa môžu sťať jej „obeťou“, keď si takáto osoba v záujme zaistenia svojej beztrestnosti začne prispôsobovať výpovede, keďže ako obvinená osoba má prístup k vyšetrovací spisom. Preto spolupracujúci obvinený, ktorý je v trestnom konaní v postavení svedka, by nemal mať prístup k obsahu vyšetrovacieho spisu. Pre hodnotenie dôveryhodnosti jeho výpovede už v prípravnom konaní by bolo vhodné upraviť, že v prípade ak sa obvinená osoba rozhodne spolupracovať, má povinnosť uviesť všetky jej známe informácie hneď na začiatku a to ako o svojej trestnej činnosti, tak aj o trestnej činnosti a o páchateľoch, ktorej sa jeho výpoveď bude týkať. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní jej túto výpoveď náležite overiť a v prípadoch ak budú zistené zásadne rozpory vo výpovedi, nemôže byť takejto osobe priznaný štatút spolupracujúceho obvineného. Jeho výpoveď musí byť konzistentná ako celok, aby nebola spochybniteľná. Žiaľ orgány činné v trestnom konaní, resp. súd až „príliš neskoro“ zisťujú, že spolupracujúci obvinený neuviedol celú pravdu o trestnej činnosti, resp. o trestnej činnosti klamal z dôvodu, aby získal výhody spolupracujúceho obvineného. Tento problém sa preukazuje vo svojej nahote v súčasnej dobe.
Konečné rozhodnutie o získaní postavenia spolupracujúceho obvineného by mal učiniť súd, ktorý by rozhodoval na návrh prokurátora, po preverení všetkých materiálnych podmienok na priznanie takéhoto postavenia obvinenej osobe, vrátane toho, či je jej svedecká výpoveď v záujme odhalenia a stíhania ďalších členov organizovanej skupiny a či zamýšľané (podmienečné) zastavenie trestného stíhania v konkrétnom prípade je skutočne vo verejnom záujme.
V tejto súvislosti by som ešte poukázala na ustanovenie § 39 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona, ktoré upravuje možnosť súdu mimoriadne znížiť trest páchateľovi „ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu“, špecifikovaného v tomto ustanovení. V štádiu prípravného konania proti takémuto páchateľovi nemôže prokurátor prisľúbiť zníženie jeho trestu, pretože takáto moderácia trestu je čisto v kompetencii súdu. Obdobné ustanovenie obsahuje aj nemecký trestný zákonník, podľa ktorého však spolupracujúca osoba, musí poskytnúť informácie týkajúce sa trestnej činnosti inej osoby do začatia súdneho konania z dôvodu, aby jej výpoveď mohla byť overená podpornými dôkazmi. Súd potom môže posúdiť spoľahlivosť a hodnotu takejto výpovede a dospieť k záveru, či je výpoveď nepravdivá alebo dostatočná na trestné stíhanie tretej osoby. Rozhodnutie súdu o zmiernení trestu pre spolupracujúcu osobu je fakultatívne a súd má širokú voľnosť pri výbere trestu medzi minimálnym a maximálnym trestom. Slovenská právna úprava nešpecifikuje predchádzajúci postup v takomto prípade. Za základný rozdiel medzi nemeckou a slovenskou právnou úpravou vo vzťahu k spolupracujúcej osobe považujem skutočnosť, že nemecký prokurátor nemá oprávnenie poskytnúť imunitu takejto osobou formou zastavenia jej trestného stíhania.
V ostatných jurisdikciách, ako je Holandsko, Taliansko, Rakúsko alebo Chorvátsko podlieha inštitút spolupracujúceho obvineného – korunného svedka kontrole súdnej moci, pričom dohody s takouto osobou sú zákonom upravené v širšej alebo užšej miere. Napr. v Chorvátsku je to Zákon o Úrade boja proti korupcii a organizovanej trestnej činnosti[2], ktorý podrobne upravuje priznanie „štatútu“ korunného svedka. Štatút, ktorý priznáva senát krajského súdu zložený z troch sudcov na návrh generálneho prokurátora, nemôže ho získať osoba, ktorá spáchala niektorý zo závažných trestných činov uvedených v tomto zákone, ako je vražda, vražda s priťažujúcimi okolnosťami, znásilnenie, terorizmus, závažné sexuálne zneužívanie alebo vykorisťovanie dieťaťa atď., alebo ak bola organizátorom zločineckej skupiny. Ďalšou podmienkou je, že svedectvo musí prispieť k stíhaniu najzávažnejších trestných činov organizovanej trestnej činnosti (pozn. zločineckej skupiny nie iba organizovanej skupiny), vo vzťahu ku ktorým záujem trestného stíhania skutočne odôvodňuje zastavenie trestného stíhania korunného svedka a súčasne u korunného svedka musia existovať dôležité poľahčujúce okolnosti, odôvodňujúce zmiernenie jeho trestu.
V Taliansku osoba, ktorá prejavila ochotu spolupracovať, je povinná do 180 dní od uvedeného prejavu poskytnúť výpoveď prokurátorovi. S takouto osobou spíše prokurátor záznam o spolupráci, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu, jeho zverejnenie je zakázané. Výpovede spolupracujúcej osoby musia byť „vnútorne spoľahlivé“ a musia byť „nové alebo úplné“ alebo „pre iné prvky sa musia javiť ako veľmi dôležité pre vývoj vyšetrovania alebo pre účely rozsudku alebo pre vyšetrovacie činnosti týkajúcej sa štruktúrovaných organizácií, ich vybavenia zbraňami, výbušninami alebo tovarom, spoločných a vnútorných alebo medzinárodných väzieb zločineckých organizácií mafiánskeho alebo teroristického typu alebo cieľov, účelov a metód činnosti uvedených organizácií. Ak má byť spolupracujúca osoba vypočutá ako svedok alebo ako obvinený v súvisiacom konaní, sudca na žiadosť strany nariadi, aby sa záznam ilustrujúci obsah spolupráce uvedenej bol pripojený k spisu prokurátora, pričom sa obmedzí na tie jej časti, ktoré sa týkajú prebiehajúceho konania[3]. Aj v Taliansku iba sudca môže rozhodnúť o neodsúdení alebo o uložení miernejšieho trestu výmenou za spoluprácu zameranú na predchádzanie trestným činom alebo na poskytnutie dôležitých informácií umožňujúcich účinné vyšetrovanie.
Otázka hodnotenia výpovede spolupracujúceho obvineného
Podľa § 2 odsek 10 TP (tretia veta) orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Výpoveď spolupracujúceho obvineného sa spravidla využíva v prípadoch, keď neexistujú iné dôkazy o trestnej činnosti organizovaných skupín resp. v prípadoch korupcie. Aká je však dôkazná hodnota toho, čo povie spolupracujúci obvinený?
Je nesporné, že ak sa obvinený rozhodne spolupracovať, urobí všetko pre to, aby získal postavenie spolupracujúceho obvineného a vyhol sa tak trestnej zodpovednosti. V tejto súvislosti sa môže snažiť šikovným spôsobom oklamať orgány činné v trestnom konaní a vylepšiť skutočný obraz trestnej činnosti neexistujúcimi faktami, alebo zmeniť úlohy obvinených voči ktorým svedčí. Pre tieto dôvody je nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní a najmä prokurátor, postupoval pri hodnotení takejto výpovede s náležitou starostlivosťou už v prípravnom konaní.
Je neprípustné, aby prokurátor bez náležitého overenia výpovede spolupracujúceho obvineného a bez zohľadnenia alternatívnych možností predkladaných obhajobou, uveril spolupracujúcemu obvinenému len preto, že jeho výpoveď je už v súlade s jeho existujúcou teóriou o vine obvineného. Táto predpojatosť môže spôsobiť, že prokurátori budú interpretovať nejednoznačné dôkazy ako podporujúce už ich existujúce stanovisko. Samozrejme niekedy dôvodom takejto predpojatosti môže byť aj nemožnosť konfrontovať to, čo korunný svedok hovorí, so skutočným priebehom udalostí pre nedostatok iných dôkazov.
V tejto súvislosti zopakujem, že pri uplatňovaní inštitútu spolupracujúceho obvineného je mimoriadne dôležité, aby obvinený vypovedal k veci čo najobšírnejšie, s čo najviac podrobnosťami. Dnešná realita na Slovensku však naznačuje presne opačný trend. Výsluch spolupracujúceho obvineného nemôže prebiehať tak, že obvinený sa prakticky iba stroho, bez akýchkoľvek podrobností vyjadrí k veci, jednou alebo niekoľkými vetami sa vyjadrí k trestnej činnosti spoluobvineného a k svojej trestnej činnosti. Pritom práve z obsahu podrobnej výpovede spolupracujúceho obvineného je možné overiť pravdovravnosť spolupracujúceho obvineného, resp. mieru jeho pravdovravnosti alebo klamstva.
Výpoveď spolupracujúceho obvineného musí byť dôkladne preskúmaná a aj zopakovaná a konfrontovaná s predchádzajúcou výpoveďou, aby sa prokurátor a neskôr súd mohli priblížiť k istote o pravdivosti výpovede takéhoto spolupracujúceho obvineného (nesmieme však zabúdať, že v trestnom konaní operujeme len s pravdepodobnosťou, nikdy nie s istotou).
TP neupravuje spôsob, akým by sa mal súd vysporiadať s výpoveďou spolupracujúceho obvineného. Samotná povaha inštitútu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní je dôvodom na opatrné zaobchádzanie s výpoveďou spolupracujúceho obvineného, t. j. mala by byť podrobená osobitnej kontrole.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej iba „ESĽP“) už opakovane konštatoval, že použitie výpovedí svedkov výmenou za imunitu alebo za iné výhody síce môže spochybniť spravodlivosť trestného konania a môže vyvolať chúlostivé otázky, keďže takéto výpovede sú svojou povahou otvorené manipulácii a môžu byť urobené výlučne s cieľom získať výhody alebo sa osobne pomstiť, avšak to samo o sebe to nestačí na to, aby sa trestné konanie stalo nespravodlivým. Existujúce riziko, že osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nemusia byť nevyhnutne nezaujaté sa preto nesmie podceňovať[4].
ESĽP sa pri posudzovaní spravodlivosti trestného konania podľa článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej iba “Dohovor”) vždy zaoberá trestným konaním ako celkom a nehodnotí jeho vývoj iba na základe jedného konkrétneho aspektu – v našom prípade by to bolo namietanie dôkazu v podobe výsluchu svedka – spolupracujúceho obvineného. ESĽP berie do úvahy ako práva obhajoby, tak aj záujem verejnosti a obetí na riadnom stíhaní trestného činu a v prípade potreby aj práva svedkov[5].
Príkladom hodnotenia výpovede spolupracujúceho obvineného nám môže byť úprava v Taliansku. V Taliansku je sudca viazaný článkom 192 ods. 3 talianskeho Trestného poriadku, podľa ktorého musia byť výpovede spolupracujúcich osôb „potvrdené“. Odsúdenie obžalovaného nemôže byť založené iba na výpovedi spolupracujúcej osoby, ani na výpovediach viacerých spolupracujúcich osôb. Hoci samotné ustanovenie nešpecifikuje, čo presne sa vyžaduje ako „potvrdenie výpovede“, Najvyšší kasačný súd určil, že posúdenie výpovedí sa má vykonať na základe trojstupňového testu, podľa ktorého je sudca povinný posúdiť
(1) dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby na podklade dôkazov, ktoré predloží v konaní pred súdom prokurátor a ktoré sa týkajú najmä – zohľadnením sociálneho a ekonomického postavenia spolupracujúcej osoby, vrátane záznamov jeho registri trestov, popisom jeho vzťahu k obvinenému a uvedením dôvodov, ktoré viedli k spolupráci;
(2) vnútornú dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby a jej dôveryhodnosť výpovede (zvážením jej ucelenosti, presnosti, konzistentnosti a spontánnosti); a
(3) či je výpoveď potvrdená „vonkajšími prvkami“, t. j. dôkazmi (akéhokoľvek druhu) od nezávislého zdroja. Pokiaľ ide o posledný bod testu, treba poznamenať, že každý segment výpovede spolupracujúcej osoby musí byť potvrdený vonkajšími prvkami, a to v tom zmysle, že každý trestný čin a účasť každej osoby bude musieť byť potvrdená ďalším nezávislým zdrojom.
Holandský trestný poriadok v ustanovení § 344a odsek 4 stanovuje pravidlo, podľa ktorého nemôže byť odsudzujúci rozsudok založený len na výpovedi (výpovediach) spolupracovníka justície. Naviac podľa § 360 odsek 2 holandského Trestného poriadku sa od sudcu prvého stupňa vyžaduje, aby pri použití týchto výpovedí poskytol v tejto súvislosti náležité odôvodnenie.
Aj francúzsky trestný poriadok výslovne relativizuje dôkaznú hodnotu výpovede spolupracujúcej osoby a stanovuje, že odsudzujúci rozsudok nemožno vyniesť len na základe výpovedí týchto osôb (článok 132-78 ods.4 Trestného poriadku).
ESĽP už dvakrát konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s trestnými konaniami, v ktorých zásadným usvedčujúcim dôkazom bola výpoveď spolupracujúcich osôb [6]. V oboch prípadoch výpovede spolupracujúcich obvinených predstavovali ak nie jediný, tak aspoň rozhodujúci dôkaz proti sťažovateľom.
V prípade Adamčo proti Slovenskej republike konštatoval ESĽP porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru z dôvodu neschopnosti vnútroštátnych súdov preskúmať širší kontext, v ktorom svedok – spolupracujúci obvinený získal imunitu od prokuratúry – jeho trestné konanie za trestný čin vraždy bolo zastavené podľa § 215 odsek 3 TP. ESĽP vytkol Slovenskej republike, že zastavenie trestného konania spolupracujúceho obvineného bolo uskutočnené bez účasti súdu a vnútroštátne súdy neboli schopné poskytnúť relevantné odôvodnenie týkajúce sa argumentov sťažovateľa.
Vo veci Erik Adamčo proti Slovenskej republike ESĽP opäť konštatoval, že použitie výpovedí spolupracujúcich obvinených, nebolo sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania, keďže súdy skreslili obsah niektorých z týchto dôkazov a nevenovali individuálnu pozornosť rozsahu a výhodám, ktoré spolupracujúci svedkovia získali za ich poskytnutie. Konštatoval absenciu zákonného rámca alebo zavedenej praxe a súdneho dohľadu nad „dohodami“ so spolupracujúcimi obvinenými (pozn. ako som konštatovala vyššie, dohody so spolupracujúcimi obvinenými v právnom poriadku SR neexistujú vôbec) v súvislosti s otázkami, ako je imunita týchto páchateľov.
Záver
Trestné konanie má mať za hlavný cieľ poznanie pravdy, pre ktorú spolupracujúci obvinený môže predstavovať hrozbu, keďže je tu vysoké riziko, že prípravné konanie a následne aj súdne konanie sa bude odvíjať iba od vysvetlení spolupracujúceho obvineného najmä v prípadoch, kedy orgány činné v trestnom konaní i súdy rezignujú na svoje zákonné povinnosti, čo nepochybne narušuje základy právneho štátu. Prispieva k tomu i nedokonalá, resp. žiadna právna úprava postavenia „spolupracujúceho obvineného“, ktorá už bola opakovane vytýkaná Slovenskej republike v rozhodnutiach ESĽP a v prípade kontinuálnej absencie právnej úpravy v tomto smere, môže Slovenská republika očakávať nové konania o sťažnostiach pred ESĽP.
Mnohí tvz. „kajúcnici“ v kauzách mediálneho významu by v iných krajinách Európy, nespĺňali podmienky priznania štatútu „korunného svedka“, nakoľko buď sami páchali trestné činy závažného charakteru, alebo zjavnou nekonzistenciou svojich výpovedí by nesplnili podmienku dôveryhodnosti výpovede. Neexistencia právnej úpravy dohody so spolupracujúcou osobou a prokurátora, ktorá by mala byť prístupná v konaní v ktorom spolupracujúci obvinený vystupuje ako svedok obhajobe i súdu, prispieva k nedôvere voči tomuto inštitútu.
Výpoveď spolupracujúceho obvineného, ktorá je zvyčajne jediným dôkazom obžaloby má zásadný vplyv na odsúdenie alebo oslobodenie obžalovaných. Nepísané pravidlo hovorí, že je lepšie oslobodiť desať vinných osôb ako odsúdiť jedného nevinného obžalovaného.
[1] Sir Matthew Hale SL (1. novembra 1609 – 25. decembra 1676) bol vplyvný anglický advokát, sudca a právnik, ktorý sa najviac preslávil svojím spisom Historia Placitorum Coronæ alebo Dejiny súdnych sporov koruny.
[2] Zakon o Uredu za suzbijanje korupcije i organiziranog kriminaliteta, Úradný vestník 76/09, 116/10, 145/10, 57/11, 136/12,148/13, 70/17.
[3] https://www1.interno.gov.it/mininterno/export/sites/default/it/assets/files/23/0479_Decreto-Legge_15_gennaio_1991x_convertito_nella_L._15_marzo_1991x_n._82.pdf
[4] Habran a Dalem proti Belgicku, č. 43000/11 a 49380/11, bod 100, 17. januára 2017
[5] Habran a Dalem proti Belgicku, už citovaný, bod 96.
[6] https://hudoc.echr.coe.int/fre?i=001-198389 , https://hudoc.echr.coe.int/fre?i=001-224992
Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku II
„Kajúcnici“ z dohody o vine a treste ako korunní svedkovia
Úvod
Prokurátor, ktorý si neuvedomuje nebezpečenstvo využívania opätovne stíhaných „kajúcnikov“ ako svedkov, riskuje, že ohrozí účel nášho systému trestného konania pri hľadaní pravdy. Je to iba a len prokurátor, ktorý rozhoduje o tom, či a v akých prípadoch využije takýchto svedkov a za akú výhodu.
Pojem „kajúcnik“ nenájdeme v žiadnom zo slovenských právnych predpisov. Ak by sme vzhliadli ku sémantickému významu tohto slova, zistili by sme, že ide o osobu, ktorá sa kajá v náboženskom zmysle, čiže koná pokánie. V prenesenom význame slova ide o osobu, ktorá ľutuje svoje previnenia a teda v trestnom konaní by sme mohli povedať, že sa jedná o osobu, ktorá priznáva spáchanie trestného činu a ľutuje jeho spáchanie. Trestný poriadok v takomto prípade umožňuje v prípade prečinov (horná hranica trestnej sadzby max. 5 rokov) použiť rôzne odklony v prípravnom konaní (ale i v konaní pred súdom po podaní obžaloby), ktorými sú zmier, a podmienečné zastavenie trestného stíhania. V konaní pred súdom by sme sem ešte mohli zaradiť aj upustenie od potrestania podľa § 40 Trestného zákona.
V súčasnosti sa však pojem „kajúcnik“ používa najmä v súvislosti s konaním o dohode o vine a treste, účastníkmi ktorého sú prokurátor a obvinený, ktorý spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní a prostredníctvom konania o dohode o vine a treste očakáva zníženie svojho trestu v zmysle ustanovenia § 39 odsek 4 Trestného zákona.[1] Ide teda o „takzvaného“ spolupracujúceho obvineného. „Takzvaného“ preto, lebo týmto spôsobom sa obchádzajú ustanovenia Trestného poriadku, ktoré, aj keď nedostatočne, upravujú tento inštitút (bližšie pozri prvú časť článku)[2]. To spôsobuje pochybnosti o spravodlivosti trestného konania nie iba vo vzťahu k takémuto obvinenému, ale aj vo vzťahu k trestným konaniam, v ktorých vystupuje v procesnom postavení svedka – „kajúcnika“.
V tejto časti môjho článku o právnej úprave spolupracujúcich obvinených som sa zamerala na „kajúcnikov“ v súvislosti s uzatváraním dohôd o vine a treste v našom právnom systéme a pre porovnanie som vybrala právnu úpravu a súvisiacu judikatúru USA, nakoľko práve táto úprava bola v značnej miere, podľa môjho názoru, podkladom pre právnu úpravu konania o dohode o vine a treste na Slovensku.
V Slovenskej republike, podobne ako aj v mnohých iných krajinách Európy, je systém trestného konania vybudovaný na zásade ex-offo – na princípe povinného trestného stíhania, ktorý vychádza z inkvizičného princípu a predpokladá zistenie materiálnej pravdy. Zásada spravodlivého trestného procesu je upravená v medzinárodných a európskych dokumentoch o ľudských právach a je rozpracovaná v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Keďže sa súčasné trestné konanie stalo pri existencii množstva procesných zásad komplikované, časovo i finančne náročné, mnohé krajiny, vrátane Slovenskej republiky, hľadali cestu pre účinnejšie, rýchlejšie trestné konanie.
Pre zákonodarcov mnohých európskych krajín sa americký model inštitútu dohody o vine a treste „plea-bargaining“ stal inšpiráciou a tak prijali do svojho zákonodarstva konsenzuálnu teda „dohodnutú“ spravodlivosť. Je to „patteggiamento“ v talianskom práve, „plaider coupable“ vo francúzskom práve, „abgekürztes Verfahren“ vo švajčiarskom práve a „conformidad“ v španielskom práve. Na Slovensku je to „dohoda o vine a treste“.
Vývoj dohody o vine a treste a jej súčasná úprava v USA ako vzor pre Slovenskú republiku
Samotná história vyjednávania o priznaní viny v USA je pomerne nejasná, čiastočne aj preto, že vo väčšine jurisdikcií USA sa vyjednávanie považovalo za nevhodné až do konca 60. rokov 20. storočia. Niektoré z prvých dohôd o priznaní viny sa uskutočnili v koloniálnom období v roku 1692 počas čarodejníckych procesov v Saleme, keď bolo obvineným čarodejniciam povedané, že ak sa priznajú, budú žiť, ale ak sa nepriznajú, budú popravené. Salemskí sudcovia chceli podporiť priznania a v snahe odhaliť ďalšie čarodejnice chceli, aby priznané čarodejnice svedčili proti iným. Priznanie viny zachránilo mnohé obvinené čarodejnice pred popravou. Neskôr sa salemské procesy s čarodejnicami použili na ilustráciu jedného z najsilnejších argumentov proti vyjednávaniu o priznaní viny, z dôvodu, že táto prax niekedy podnecuje nevinných obžalovaných k priznaniu viny.[3] Už v prvopočiatku sa tak vynorili pochybnosti o správnosti používania inštitútu dohody o priznaní viny.
Spočiatku konania o dohode o vine a treste narážali na šiesty dodatok ústavy USA (práva obžalovaných), avšak postupnou judikatúrou Najvyššieho súdu Spojených štátov bolo konštatované, že tieto konania spĺňajú podmienky ústavy. V prípade Boykin vs. Alabama (1969) Najvyšší súd Spojených štátov rozhodol, že keď obvinený uzavrie dohodu o priznaní viny, vzdáva sa svojho práva na súdny proces pred porotou podľa šiesteho dodatku. Musí však tak učiniť vedome, dobrovoľne a rozumne. V ďalšom roku Najvyšší súd Spojených štátov v prípade Brady vs. Spojené štáty rozhodol, že je prijateľné odmeniť nižšími trestami tých obvinených, ktorí priznali vinu.
V USA existujú štyri základné typy dohôd:
1./ Dohoda o obvinení:
Obvinený pristupuje na miernejšie obvinenie. Napr. strany sa môžu dohodnúť, že obvinený z pokusu o vraždu sa prizná k menej závažnému obvineniu z útoku s priťažujúcimi okolnosťami, za ktorý sa ukladá miernejší trest ako za pokus o vraždu.
2./ Dohoda o treste:
Výmenou za priznanie viny obvineného sľubuje prokuratúra miernejšie tresty. Najčastejším príkladom je, keď sa obvinený prizná k vražde, aby sa vyhol trestu smrti.
3./ Dohoda o bodoch obvinenia:
K tomuto typu vyjednávania o priznaní viny dochádza vtedy, keď osoba obvinená z viacerých trestných činov, môže mať možnosť priznať vinu v menšom počte obvinení. Prokuratúra môže upustiť od jedného alebo viacerých obvinení výmenou za priznanie viny vo zvyšných obvineniach. Nie je potrebné, aby boli obvinenia totožné. Hovorí sa, že Count Bargaining je najmenej používaným typom, keďže sa vzťahuje len na obvineného z viacerých trestných činov.
4./ Dohoda o skutkových okolnostiach
Obvinený prizná vinu, ak prokuratúra súhlasí s vynechaním určitých skutočností prípadu, ktoré môžu viesť k prísnejším trestom. Napríklad v drogových prípadoch je bežné, že sa strany dohodnú, že obžalovaný prizná vinu len v prípade obvinenia spojeného s určitým množstvom drog, hoci prokurátor môže mať dôkazy, ktoré naznačujú, že bolo možné dokázať väčšie množstvo drog.
V americkom trestnom systéme je prokurátor (pozn. väčšina prokurátorov je volených) najmocnejším úradníkom. Ovláda smerovanie a výsledok všetkých trestných konaní, najmä prostredníctvom svojich rozhodnutí (i) o vznesení obvinenia (pozn. prokurátor nie je povinný vzniesť obvinenie za každý trestný čin, čo znamená, že rozhoduje o tom, či a aké obvinenie bude páchateľovi vznesené) a (ii) o uzavretí dohody o vine a treste.[4]
Obhajcovia systému dohody o priznaní viny v USA poukazujú na rýchlejšie vyriešenie mnohých prípadov a menej zaťažené súdy a flexibilitu ako na ukazovatele pozitívnych prínosov spoliehania sa na dohodu o priznaní viny.
V súčasnosti v USA končí dohodou o priznaní viny viac ako 94 % úspešne stíhaných štátnych trestných vecí a 97 % federálnych trestných vecí.[5]
Výrazná kritika vyjednávania o priznaní viny v USA spočíva v neobmedzenej voľnosti prokurátora pri výbere obvinení, ktoré vznesie obvineným a v možnosti vytvárať výrazné rozdiely v trestoch medzi podobnými obžalovanými, čo môže viesť k praktikám nadmerného obviňovania a využívaniu hrozieb s cieľom dosiahnuť pre obvineného čo najprísnejší trest. Aj z tohto dôvodu sa obvinení často rozhodnú priznať vinu za miernejšie obvinenie, aby sa vyhli riziku, že sa dostanú pred porotu a bude im uložený mimoriadne prísny trest.[6] Táto skutočnosť výrazne nahlodáva spravodlivosť procesu a práva obvineného na spravodlivý proces a dáva prokurátorovi možnosť byť „neprimeraným vládcom“ nad obvineným.
Kritici uvedeného inštitútu trestného práva v USA tvrdia, že vyjednávanie o priznaní viny umožňuje prokurátorom vyhnúť sa „prísnym štandardom riadneho procesu a dokazovania, ktoré sa uplatňujú počas súdnych konaní“.[7] Namiesto toho, aby sa vina zisťovala a trest ukladal obžalovanému v nestrannom procese s úplným prejednaním veci a možnosťou obhajoby predložiť svoje argumenty, prokurátori preberajú úlohu sudcu a poroty a všetky rozhodnutia prijímajú na základe pravdepodobnosti, či v súdnom konaní vyhrajú alebo prehrajú.[8] Ďalšou kritikou vyjednávania o priznaní viny je, že umožňuje obžalovaným vyhnúť sa plnému trestu tým, že im poskytuje miernejšie tresty, čo vysiela signál ostatným páchateľom, že spravodlivosť sa dá kúpiť a predať a že môžu ľahko „poraziť systém“.[9]
Dohoda o vine a treste na Slovensku, vrátane komparácie s USA
Súčasťou slovenského trestného práva sa stal inštitút dohody o vine a treste zákonom č. 301/2005 Z. z. (Trestným poriadkom). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že uplatnenie tohto inštitútu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sledovalo odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.
Tak ako v USA, tak aj na Slovensku je hlavným „vyjednávačom“ v konaní o dohode o vine a treste v mene štátu prokurátor. Okrem ustanovenia § 232 odsek 1 TP, podľa ktorého môže prokurátor začať konanie o dohode o vine a treste na podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu, ak výsledky (skráteného) vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho priznania, Trestný poriadok neupravuje bližšie postup prokurátora v tomto konaní.
Na Slovensku existuje v skutočnosti iba dohoda o treste a nie vine, pretože obvinený sa musí priznať k skutku a k jeho právnej kvalifikácii, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu. Poukazujem na § 4 odsek 2 písmeno a/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 619/2005 Z. z. o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej iba „vyhláška MS SR“), ako jednu z podmienok na uzavretie dohody o vine a treste, aby sa obvinený priznal a uznal vinu zo spáchania skutku, ktorý je najzávažnejší z tých, ktoré sú doteraz získanými dôkazmi už preukázateľné. To je však v rozpore s § 232 odsek 6 TP, ktorý upravuje povinnosť prokurátora podať obžalobu (nie návrh na schválenie dohody o vine a treste) v prípade, ak obvinený v rámci konania o dohode obvinený uzná vinu len sčasti. V tejto obžalobe prokurátor uvedie obvineným priznaný skutok, jeho právnu kvalifikáciu a uznanie viny v tomto rozsahu, ako aj skutok a jeho právnu kvalifikáciu, ktorý obvinený nepriznal, a požiada súd, aby vykonal hlavné pojednávanie v rozsahu, v ktorom obvinený spáchanie skutku nepriznal, a v ďalšom potrebnom rozsahu a aby rozhodol o vine, treste a ďalších výrokoch, ktoré majú podklad vo výroku o vine. Tvorcovia vyhlášky sa pravdepodobne nechali inšpirovať americkým modelom dohody o bodoch obvinenia, no v podmienkach slovenského trestného práva, kde platí zásada legality a nie oportunity, to možné nie je. Prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, iba zákon a medzinárodná zmluva môžu stanoviť výnimky.
Za posledných 17 rokov si konanie o dohode o vine a treste určite našlo svoje opodstatnenie v prípadoch, kedy podmienečné zastavenie alebo zmier neboli prípustné, no obvinený, ktorý bol jediným páchateľom, sa k skutku priznal a svoje činy oľutoval už v prípravnom konaní, v ktorom bolo vykonané dokazovanie, ktoré jeho priznanie dostatočne potvrdzovalo. Otázne je, podľa môjho názoru, využívanie konania o dohode o vine a treste aj v prípadoch závažných trestných činov. Aj keď táto časť nie je predmetom môjho článku, v stručnosti poukazujem na právnu úpravu francúzskej verzie dohody o vine a treste, ktorá sa nevzťahuje na najzávažnejšie trestné činy zo skupiny stredne závažných trestných činov (délits).[10] Taliansky model vyjednávania o priznaní viny možno uplatniť na trestné činy, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody do sedem a pol roka, pričom niektoré trestné činy vrátane trestných činov organizovaného zločinu a sexuálnych trestných činov sú z vyjednávania výslovne vylúčené.[11]
Nemal by aj na Slovensku prevyšovať záujem na vedení transparentného trestného konania vrátane verejného hlavného pojednávania a na dodržiavaní záruk spravodlivého procesu, pokiaľ ide o závažnejšie trestné činy, nad záujmom na rýchlosti konania v podobe konania o dohode o vine a treste?
Problematickým sa toto konanie stáva v prípade, ak je obvineným osoba, ktorá je spolupáchateľom trestného činu alebo je členom organizovanej alebo zločineckej skupiny. Z dôvodovej správy nevyplýva, že by konanie o dohode o vine a treste malo „povzbudzovať“ obvinených zo závažných trestných činov k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní za výhody v podobe zníženia trestov, teda, že by mali byť akýmisi „dohodami o spolupráci“. Nasvedčuje tomu aj právna úprava, ktorá jasne v § 232 odsek 8 TP upravuje obsahové náležitosti dohody o vine a treste, medzi ktorými nenájdeme ako podmienku pre schválenie takejto dohody súdom, povinnosť obvineného pravdivo vypovedať vo vzťahu k iným spoluobvineným alebo členom organizovanej/zločineckej skupiny, prípadne vo vzťahu k inej závažnej trestnej činnosti (definovanej v ustanoveniach TP pri spolupracujúcom obvinenom) a takouto výpoveďou sa významne podieľať na ich odhalení. Ak by to zákonodarca zamýšľal, musel by minimálne upraviť aj možnosti zrušenia takejto dohody, ak by sa v priebehu trestných konaní zistilo, že obvinený nevypovedá pravdu, resp. že zamlčal podstatné okolnosti vo vzťahu k sebe samému.
Napriek vyššie uvedenému, vyhláška MS SR v § 4 odsek 1 písmeno a/ nenápadne upravuje, že prokurátor pri zvažovaní vhodnosti konania o dohode o vine a treste a pri vyjednávaní dohody s obvineným okrem kritérií uvedených v odseku 2 berie do úvahy všetky relevantné skutočnosti, medzi inými aj ochotu obvineného spolupracovať pri vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní iných obvinených. Prijatím uvedenej vyhlášky MS SR podľa môjho názoru došlo k závažnému porušeniu legislatívneho procesu, v dôsledku čoho došlo k nezákonnosti vyhlášky MS SR v uvedenej časti. Touto právnou úpravou minister spravodlivosti totiž rozšíril dôvody na konanie o vine a treste, ktoré nie sú upravené v zákone (TP). Splnomocňovacia norma, ktorá oprávňuje ministra spravodlivosti vydať vyhlášku MS SR totiž neumožňuje ministrovi spravodlivosti svojvoľne rozširovať dôvody na konanie o vine a treste, a to nad rámec TP.
Tu sa tvorca vyhlášky zjavne nechal inšpirovať Justičnou príručkou pre federálnych prokurátorov vypracovanou Ministerstvom spravodlivosti USA.[12] Chcela by som zdôrazniť, že v jurisdikciách USA rozhodnutie prokurátora o spôsobe získania výpovede spoluobvineného významne ovplyvňuje to, ako bude vnímať takúto výpoveď porota a teda aj to, čo ňou obžaloba (štát) získa. V USA môže prokurátor ponúknuť obvinenému, ktorý chce spolupracovať, uzavretie dohody na priznanie viny alebo poskytnutie imunity (v našich podmienkach ide o inštitút spolupracujúceho obvineného).
V USA poskytuje obvinenému imunitu sudca na písomnú žiadosť prokurátora. Na základe udelenia imunity môže byť takémuto svedkovi nariadené vypovedať, odmietnutie výpovede je kvalifikované ako trestný čin pohŕdania súdom. Všeobecné zákony štátov USA upravujú „imunitu na použitie“, ktorú schválil Najvyšší súd Spojených štátov v rozsudku Kastigar proti Spojeným štátom, 406 U.S. 441 (1972). Táto imunita spočíva v prísľube, že svedok nebude stíhaný na základe dôkazov získaných z jeho výpovede alebo akýchkoľvek stôp vyplývajúcich z tejto výpovede, ale stále umožňuje trestné stíhanie svedka vo veciach, ktoré sú predmetom jeho výpovede, pokiaľ prokurátor preukáže, že dôkazy použité na toto trestné stíhanie boli získané nezávisle od informácií poskytnutých svedkom.[13] V následnom trestnom konaní, v ktorom obvinený vypovedá ako svedok, prvostupňový sudca musí informovať porotu o udelení imunity pred tým, ako svedok začne vypovedať, a počas záverečnej reči musí porotu poučiť, že svedok je „zainteresovaným svedkom“[14]. V uznesení o udelení imunity by mali byť „presne uvedené otázky alebo tematická oblasť, v súvislosti s ktorými je svedok povinný vypovedať“. [15]
Pre prokurátora v USA je konanie o dohode o vine a treste, v ktorom umožní obvinenému priznať sa k niektorým obvineniam (napr. k menej závažnému trestnému činu pôvodného trestného činu) efektívnejším postupom na získanie potrebného svedectva,než udelenie imunity pre spolupracujúceho obvineného.
Prečo viac efektívnym? Nesmieme zabúdať, že v USA o vine obžalovaného rozhoduje porota a sudca rozhoduje iba o treste. Keďže poroty sú zložené z radových občanov USA (bez ohľadu na ich vzdelanie) prokurátor si je vedomý, že poskytnutie imunity môže spôsobiť u poroty stratu dôveryhodnosti takéhoto svedka. Pri konaniach o dohode o vine sa takáto dohoda schvaľuje až po skončení súdneho konania, v ktorom bolo poskytnuté pravdivé svedectvo. Na rozdiel od poskytnutia imunity si porota pri existencii dohody o vine uvedomuje, že takémuto svedkovu bude na podklade dohody uložený trest súdom, aj keď mu ešte v čase, kedy vypovedá, nie je uložený. Samotná dohoda o priznaní viny musí obsahovať všetky podmienky dohody, ako aj dôvod jej uzavretia. Prokurátor by mal na súde predložiť kópiu dohody o priznaní viny, aby ju svedok mohol v prípade potreby nahlas prečítať počas súdneho konania. V dohode by malo byť jasne uvedené, čo sa môže stať, ak svedok nebude vypovedať pravdivo. Napr. všeobecný zákon štátu Nevada upravuje neplatnosť takejto dohody v prípade, ak je výpoveď nepravdivá. Taktiež prokurátor nesmie s obžalovaným uzavrieť dohodu, ktorá (a) obmedzuje výpoveď obžalovaného na vopred stanovený vzorec, alebo (b) je podmienená tým, že výpoveď obžalovaného prispeje k určitému záveru[16]. Ak vypovedá spolupáchateľ, ktorý uzavrel dohodu o priznaní viny, federálne pravidlo stanovuje, že súd by mal porotu informovať o presnej povahe dohody a poučiť ju, aby dôkladne zvážila výpoveď spolupáchateľa.[17] Federálni prokurátori majú zaužívanú prax, že aj v prípade absencie konkrétnej žiadosti obžaloby podľa rozhodnutia Brady v. Maryland, zverejnia obhajobe dohodu, ktorú uzavreli s obvineným, ktorý v konaní vypovedá ako svedok. V prípade Brady v. Maryland[18] Najvyšší súd Marylandu rozhodol, že obžalovaný má ústavné právo na prístup k niektorým informáciám v spisoch prokurátora. Súd v tomto prípade zdôraznil tak pozitívnu povinnosť prokuratúry zabezpečiť, aby trestné súdne konania boli spravodlivé, ako aj povinnosť nahradiť škodu spôsobenú obžalovaným, keď prokurátori zlyhajú a túto povinnosť nesplnia.
Vráťme sa k slovenskej právnej úprave konania o dohode o vine a treste. Dohoda, ktorú uzatvára prokurátor s obvineným nepredpokladá jeho spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže TP takúto možnosť neupravuje.
Podzákonným predpisom upravená „relevantná skutočnosť“ pre konanie o dohode o vine a treste spočívajúca v ochote obvineného spolupracovať pri vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní vyvoláva množstvo otázok, najmä v prípadoch, keď sa vyšetrovanie zužuje na vyhľadávanie obvinených, ktorí budú za výhody pre seba, spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Akým spôsobom vyhodnocuje prokurátor takúto ochotu? V ktorom vyšetrovaní, ktorých obvinených?
Keďže TP upravuje podmienky (aj keď nedostatočne) za ktorých obvinený získava postavenie spolupracujúceho obvineného vyzerá to tak, že tvorcovia vyhlášky nekontrolovateľne rozšírili možnosti, za ktorých sa obvinený môže stať spolupracujúcim obvineným a to na všetky trestné činy a nie iba tie najzávažnejšie, ako je to v prípadoch spolupracujúceho obvineného.
Hodnotenie „ochoty spolupracovať“ je iba na zvážení prokurátora a keďže vyhláška MS SR neuvádza, akého vyšetrovania sa táto ochota má týkať a ktorých obvinených, môže takéto „zvažovanie“ vyústiť až do nátlaku na obvineného nie iba priznať sa k vlastnej trestnej činnosti, s prísľubom zníženia trestu, ale aj do obviňovania iných osôb podľa želania orgánov činných v trestnom konaní. Takáto možnosť sa otvára najmä v prípadoch, keď sa obvinený nachádza vo väzbe, ktorá ho oddeľuje od rodiny, bráni mu pracovať a počas ktorej znáša často traumatizujúce skúsenosti.
Základným účelom zavedenia inštitútu dohody o vine a treste bolo zefektívnenie – teda zrýchlenie – trestného konania. V prípade „kajúcnikov“ to tak nie je, pretože prokurátor miesto toho, aby vyhodnotil priznanie obvineného na podklade dôkazného materiálu a následne podal návrh na jej schválenie, vyčkáva (ako americký prokurátor), pokiaľ „kajúcnik“ vypovie ako svedok v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní v trestnom konaní v ktorom spolupracuje, čím sa stráca zákonodarcom zamýšľaný účel dohody. Prokurátor si musí byť vedomý z povahy veci, že ak by konal prednostne, tak po schválení dohody súdom už odsúdený v postavení svedka môže využiť svoje zákonné právo a nemusí vypovedať, ak by si svojou výpoveďou privodil trestné stíhanie (toto nie je možné v USA) a jeho dohoda schválená súdom ostane nedotknutá, opäť na rozdiel od amerického vzoru.
Dohodu o vine a treste schvaľuje súd, teda by sme mohli povedať, že toto „dohodovacie“ konanie podlieha súdnej kontrole, na rozdiel od rozhodnutia prokurátora o (podmienečnom) zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného. Dokonca ustanovenie § 331 odsek 1 písmeno b/ TP upravuje možnosť sudcu návrh dohody o vine a treste odmietnuť, ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste – presnejšie dohoda o treste – je zrejme neprimeraná.
Ako však môže sudca náležite zistiť primeranosť dohody o treste vo vzťahu ku „kajúcnikovi“, keď súčasťou dohody nemusia byť a ani nie sú všetky informácie o jeho trestnej činnosti, o jeho spolupráci s orgánmi činnými v iných trestných konaniach, prípadne informácie o trestných konaniach, v ktorých môže mať aj postavenie spolupracujúceho obvineného s možnosťou podmienečného (zastavenia) jeho trestného stíhania. Vyhláška MS SR síce deklaratórne upravuje relevantné skutočnosti, ktoré by mal prokurátor brať do úvahy pri konaní o dohode o vine a treste, avšak tieto nie sú súčasťou žiadneho rozhodnutia. Prokurátor nemusí odôvodniť, prečo priznanie obvineného považuje za preukázané. Mohli by sme argumentovať predložením spisového materiálu súdu, z ktorého by to malo vyplývať, ale ak sa jedná o skutok, v ktorom je jediným relevantným dôkazom iba priznanie obvineného, ktoré v konaní o dohode o vine a treste nemusí obsahovať všetky okolnosti a údaje o spáchaní trestného činu, ako môže sudca (ale i prokurátor) zhodnotiť pravdivosť takejto výpovede? Čo je horšie, výpoveď takéhoto „kajúcnika“, už v procesnom postavení svedka, sa často stáva v iných trestných konania jediným usvedčujúcim dôkazom obžaloby.
Prokurátor nemá povinnosť odôvodňovať prečo a z akých dôvodov sa rozhodol v konaní o dohode o vine a treste znížiť trest „kajúcnikovi“ podľa ustanovenia § 39 odsek 4 Trestného zákona. Ani súd sa touto otázkou vo svojom rozhodnutí, ktorým schvaľuje dohodu o vine a treste, bližšie nezaoberá. Takýmto spôsobom sa v prípade „kajúcnikov“ často stáva, že vďaka dohode o vine a treste sú ich tresty neporovnateľne nižšie, než tresty obžalovaných, proti ktorým svedčia. Výrazná nerovnováha medzi ukladaním trestov „kajúcnikom“ a obžalovanými v konaní pred súdom proti ktorým svedčia, postupne otriasa piliermi nášho trestného konania. Myslím si, že pri zavádzaní tohto inštitútu do nášho právneho poriadku sa nepredpokladalo, že toto konanie bude v tak výraznej miere nahrádzať inštitút spolupracujúceho obvineného. Zatiaľ čo pri inštitúte spolupracujúceho obvineného musí byť splnená požiadavka proporcionality významu výpovede (svedectva) spolupracujúceho obvineného a závažnosti trestného činu, ktorého sa obvinený dopustil, tak v konaní o dohode o vine a treste „kajúcnika“ nie je žiadnym spôsobom definovaný verejný záujem na získaní jeho výpovede a tým ani miera záujmu na jeho spravodlivom potrestaní. Súčasná právna prax uplatňovaná Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR a Špecializovaným trestným súdom naviac ešte viac deformuje slovenský právny systém u dohôd o vine a treste v tom, že obvinenému umožňujú stať sa „kajúcnikom“ nie v jednej veci, ale vo viacerých trestných veciach. V takýchto prípadoch už nie je možné hovoriť o uplatňovaní princípu práva na spravodlivý proces, nakoľko obvinený, ktorý bol odsúdený na základe výpovedi „kajúcnika“ dostane oproti „kajúcnikovi“ neprimeraný trest za jeden, resp. viac skutkov a trestných činov (ktoré spáchal aj „kajúcnik“), ale „kajúcnik“ bol „odmenený“ dohodou o vine a trestne vo viacerých trestných veciach. Samotná skutočnosť, že „kajúcnik“ uzavrel dohodu o vine a treste vo viacerých trestných veciach znamená, že spáchal viac (závažných) trestných činov ako ktorýkoľvek z obvinených, odsúdených vo viacerých trestných veciach na základe výpovedí „kajúcnika“, čo však v konečnom dôsledku výrazne zvyšuje nebezpečenstvo konania „kajúcnika“, oproti ktorémukoľvek obvinenému, ktorý bol v niektorej z týchto trestných vecí odsúdený na základe výpovede „kajúcnika“. Z tohto dôvodu môže byť „kajúcnikom“ v konaní o dohode o vine a treste ktokoľvek, teda aj osoba ktorá spáchala viaceré závažné trestné činy vo viacerých trestných veciach.
Uvedená právna úprava umožňuje „stvoriť“ tzv. večného kajúcnika, pripraveného vypovedať o trestnej činnosti množstva osôb v množstve trestných vecí. Dnes sme na Slovensku svedkami toho, že orgány činné v trestnom konaní už „stvorili“ takýchto „večných kajúcnikov“, ktorí dokonca vypovedajú o niekoľko desiatkach skutkov v rozličných trestných veciach. Dnes už poznáme takýchto „večných kajúcnikov“ Bernarda S. a Ľudovíta M. Už len samotná táto skutočnosť evokuje základnú otázku, ako môže „večný kajúcnik“ vypovedať o desiatkach skutkov v rôznych trestných veciach, ktoré ani nemusia spolu súvisieť? Zároveň je potrebné si položiť legitímnu otázku, či „kajúcnik“, ktorý má vedomosť o množstve často aj nesúvisiacej trestnej činnosti viacerých obvinených v rôznych trestných veciach nie je práve páchateľom, ktorý spáchal najviac trestnej činnosti a teda jeho trestná činnosť vzhľadom na jej závažnosť a rozsah je práve tá najzávažnejšia?
Hodnotením výpovede spolupracujúceho obvineného som sa venovala v prvom diele tohoto článku. Aj keď si myslím, že inštitút „kajúcnikov“ v rámci dohody o vine a treste je za súčasného právneho stavu nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces a so samotným účelom trestného konania, v prípadoch, kedy predsa len v trestných konaniach takýto „kajúcnik“ vystupuje ako svedok, malo by byť prvoradou úlohou súdu zhodnotiť kredibilitu takéhoto svedka v súvislosti so všetkými trestnými konaniami v ktorých mu bola schválená dohoda o vine a treste a v ktorých bol spolupracujúcim obvineným, keď už tak neučinil prokurátor a žiadať tieto informácie od prokurátora. Určitým príkladom pre riešenie tohto zásadného nedostatku právnej úpravy inštitútu dohody o vine a treste môže byť inštitút podmienečného zastavenia trestného stíhania, kde v odôvodnení uznesenia prokurátor, resp. sudca uvádza všetky podstatné okolnosti, na základe ktorých je uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania vydať ako zákonné, napr. konštatovanie o priznaní viny, úhrade škody, resp. záväzku uhradiť spôsobenú škodu, konštatovanie o tom, či bol v minulosti odsúdeným a ďalšie skutočnosti, ktoré odôvodňovali podmienečné zastavenie trestného stíhania.
Je nesporné, že pri inštitúte dohody o vine a treste sa zákonodarca inšpiroval americkou právnou úpravou, avšak iba veľmi povrchne a nie vo vzťahu k spolupracujúcim obvineným. Inak, ak by to mal v úmysle, v TP by výslovne upravil aj možnosť uplatnenia dohody o vine o treste v prípade obvineného, ktorý sa rozhodol s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracovať. Takáto dohoda by mala byť dôsledne sformulovaná a mala by obsahovať aj možnosť zrušenia takejto dohody, ak by sa zistilo, že obvinený klamal[19]. Základným predpokladom by mala byť povinnosť obvineného vypovedať, hneď na začiatku konania, pravdivo a v plnom rozsahu o jeho trestnej činnosti ako aj o inej trestnej činnosti, ktorá mu je známa a pri odhalení ktorej chce spolupracovať. Ak by v neskoršom štádiu boli zistené zásadné nezrovnalosti v jeho výpovedi, znamenalo by to zrušenie dohody ale najmä aj postavenia „kajúcnika“ (spolupracujúceho obvineného), pretože nemožno jeho výpoveď v niektorých trestných konania hodnotiť ako pravdivú a v iných ako nepravdivú.
V Slovenskej republike hodnotí kredibilitu výpovede „kajúcnika“ na rozdiel od USA samosudca (ktorý má právnické vzdelanie) alebo senát tvorený sudcami, s výnimkou senátov na okresných súdoch. Jeho výpovede by sa mali hodnotiť ako celok, teda mali by brané do úvahy aj jeho výpovede v iných – súvisiacich konaniach. Existujúce „odchýlky“ alebo nezrovnalosti by sa mali náležite vyhodnotiť, či nenarušujú dôveryhodnosť výpovedí takéhoto svedka. V tejto súvislosti by mal mať prokurátor povinnosť oznámiť všetky tieto informácie súdu. Rovnako by mal prokurátor poskytnúť obžalovaným všetky informácie o uzavretých dohodách s takýmito svedkami, prípadne informácie o tom, že im bolo priznané postavenie spolupracujúceho obvineného, aby sa mohli náležite brániť a to už v prípravnom konaní nad ktorým vykonáva dozor prokurátor. Sudcovia by mohli argumentovať tým, že nie je úlohou prokurátora, aby sám vyhodnotil kredibilitu takéhoto svedka už v prípravnom konaní? Áno súhlasím, no v konečnom dôsledku, je to súd, ktorý by mal vyhodnotiť dôveryhodnosť svedka, ak sa už prokurátor rozhodol využiť jeho výpoveď v konaní pred súdom, ktoré má kontradiktórnu povahu.
Obžalovaní a ich obhajcovia by mali mať možnosť konfrontovať takéhoto svedka aj ohľadne motívu, ktorý ho viedol k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní. Tu môžem poukázať na rozsudok vydal Najvyššieho súdu štátu New Jersey z 2. júla 2020, v ktorom súd potvrdil právo obžalovaného vypočuť svedka, ktorý „uzavrel dohodu“ s prokurátorom výmenou za svoju výpoveď aj vo vzťahu k jeho motivácii[20].
Častým „zhodnotením“ pravdivosti výpovede „kajúcnika“ je, že nemá dôvod vypovedať nepravdu, keďže sa aj sám obviňuje. Samotná existencia dohody však nenaznačuje, že prokurátor alebo súd náležite overil výpoveď obvineného – „kajúcnika“.
Ďalším problémom v konaniach o vine a treste s „kajúcnikom“ môže byť aj skutočnosť, že v konaní o návrhu dohody o vine a treste súdy neskúmajú zákonnosť niektorých získaných dôkazov (napr. zákonnosť príkazov na domové prehliadky, na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti, použitie agenta), ktoré môžu byť použité za splnenia zákonom stanovených podmienok aj v iných trestných konaniach.
Zároveň by malo byť súčasťou dohody o vine a treste aj povinnosť „kajúcnika“ nahradiť celú škodu, ktorú spôsobil, aby tak bola zjednaná spravodlivosť aj vo vzťahu k poškodenému, ktorému „kajúcnik“ spôsobil škodu. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že „kajúcnikovi“ sa podľa súčasnej právnej úpravy umožňuje dohodou o vine a treste legitimizovať trestnou činnosťou získaný nezákonný prospech (napr. finančné prostriedky a pod.).
Záver
Zavedenie „konsenzuálneho súdnictva“ v súčasnej legislatívnej úprave začína „búrať“ samotnú štruktúru trestného konania, ktorá predpokladá spravodlivé a verejné hlavné pojednávanie ako jeho hlavnú fázu.
Vyhýbanie sa hlavnému pojednávaniu sťažuje transparentnosť súdnictva, najmä pokiaľ sa jedná o konanie o dohode o vine a treste s „kajúcnikmi“.
Hoci sa zdá, že priznanie viny by malo vždy znamenať vinu, v kontexte nátlakových dohôd o priznaní viny to tak nemusí byť, najmä ak orgány činné v trestnom konaní rezignujú na svoju povinnosť objasňovať s rovnakou starostlivosťou svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Spravodlivosť nie je naplnená, ak si prokurátor musí súčasne kupovať svedectvo „kajúcnika“, aby dosiahol odsúdenie iného obžalovaného, ktoré by sa nemuselo dosiahnuť s dôveryhodnými dôkazmi. Už samotné vedomie takéhoto svedka o želaní prokurátora ovplyvňuje jeho výpoveď, preto uzatváranie dohôd s „kajúcnikmi“ súčasným spôsobom porušuje ducha, ak nie literu zákona.
Od zavedenia inštitútu dohody a o vine a treste do nášho právneho systému nastáva urgentná potreba k jeho legislatívnemu prepracovaniu. Hlavným dôvodom je snaha orgánov činných v trestnom konaní využívať „kajúcnikov“ v rôznych trestných konaniach bez náležitej právnej úpravy a teda bez hraníc. Vyhlasovanie symbolických trestov za najzávažnejšie trestné činy neprispieva k transparentnosti trestného súdnictva a dôvere verejnosti v systém. V rozsudku Deweer proti Belgicku[21] Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že konsenzuálne formy konania nie sú samy osebe v rozpore s právom na spravodlivý proces, keďže obžalovaný sa môže vzdať práv zaručených v článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, ale tvrdenie o vzdaní sa práva by sa malo podrobiť „obzvlášť starostlivému preskúmaniu“. Okrem toho by súdna kontrola mala zaručiť „spravodlivosť dohody “ a povinná a aktívna súdna kontrola je obzvlášť dôležitá v prípadoch závažných trestných činov.[22] Napokon, sudca je vlastne „hlavným strážcom“ dôveryhodnosti konsenzuálnej justície, a preto by mal mať právomoc prijať alebo odmietnuť dosiahnutú dohodu.[23]
Vyzerá to, akoby niektorí slovenskí prokurátori prevzali spôsob vyhľadávania „kajúcnikov“ z amerického právneho systému, vrátane ich prípravy na výpovede v konaní pred súdom. Tento postup typický pre amerického prokurátora, ktorý „svojich“ svedkov pripravuje na krížový výsluch obhajoby pred porotou, má aj svoj balans v podobe prípravy „svojich“ svedkov obhajobou. Pojednávanie pred porotou a samotný krížový výsluch podlieha množstvu pravidiel, ktoré sú absolútne cudzie pre náš právny systém. Takéto čiastkové (zne)využívanie prvkov z iného právneho systému bez legislatívnej úpravy a existencie bŕzd a protiváh vedie k rozkladu trestného konania na Slovensku a tým aj k rozkladu samotného právneho štátu.
Ako prokurátorka pripomínam, že prokurátori majú významné postavenie v prípravnom konaní, pretože majú vykonávať dozor nad jeho zákonnosťou a nad ochranou základných ľudských práv a slobôd. S tým súvisí aj povinnosť hľadať pravdu a nielen usvedčovať. Táto povinnosť sa týka nielen zhromažďovania a predkladania dôkazov s cieľom dosiahnuť odsúdenie obžalovaného, ale aj ochrany súdu a obžalovaného pred tým, aby odsúdenie vyplynulo zo zavádzajúcich dôkazov alebo zo svedectva, ktoré nie je pravdivé. Prokurátori majú na hodnotenie výpovedí „kajúcnikov“ podstatne viac času ako súd, a z toho im plynie aj jedinečná zodpovednosť, aby sa presvedčili s morálnou istotou, že výpoveď „kajúcnika“ je pravdivá.
[1] V konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a/ trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
[2] http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1260-spolupracujuci-obvineni-a-kajucnici-na-slovensku-i
[3] https://www.britannica.com/topic/plea-bargaining
[4] Angela J. Davis Égalité et Discrimination, Moc a diskrečná právomoc prokurátora, Égalité et Discrimination 49 | 2005-1 strana 55
[5] https://stfrancislaw.com/blog/whats-a-plea-bargain-and-how-does-it-impact-the-justice-system/
[6] Jeff Palmer, Note, Abolishing Plea Bargaining: An End to the Same Old Song and Dance, 26 AM. J. CRIM. L. 505, 527 (1999).
[7] Alissa Pollitz Worden, Policymaking by Prosecuors: The Uses of Discretion in Regulating Plea Bargaining, 73 JUDICATURE 335, 336 (1990)
[8] Douglas D. Guidorizzi, Comment, Should We Really „Ban“ Plea Bargaining? The Core Concerns of
Plea Bargaining Critics, 47 EMORY L.J. str. 768-769 (1998)
[9] Douglas D. Guidorizzi už citovaný v pozn. č. 7 str. 771
[10] Perrocheau, V., La composition pénale et la comparution sur reconnaissance de culpabilité : quelles, limites à l’omnipotence du parquet? Droit et Société, zv. 74, 2010, s. 60
[11] Vitiello, M., Bargained-for-Justice: M.: Lessons from the Italians, The University of the Pacific Law Review, vol. 48, 2017, s. 260
[12] https://www.justice.gov/jm/jm-9-27000-principles-federal-prosecution#9-27.420
[13] . Pozri Kastigar, 406 U.S. 441 (1972)
[14] Pozri napr. Všeobecné zákony Severnej Karolíny 15A-1055
[15] Pozri napr. Všeobecné zákony Severnej Karolíny 15A-1052, oficiálny komentár.
[16] https://law.justia.com/codes/nevada/2010/title14/chapter174/nrs174-061.html
[17] Spojené štáty v. Insana, 423 F.2d 1165, 1169 (2d Cir. 1970)
[18] Brady v. Maryland ::373 U.S. 83 (1963)
[19] https://www.justice.gov/archives/sco/file/1015121/download
[20] https://law.justia.com/cases/new-jersey/supreme-court/2020/a-11-19.html
[21] https://hudoc.echr.coe.int/fre?i=001-57469
[22] Garoupa, N.; Stephen, F. H., Why Plea-Bargaining Fails to Achieve Results in So Many Criminal
Justice Systems: A New Framework for Assessment, Maastricht J. Eur. & Comp. L., roč. 15, č. 1, s. 1. 3,2008, p. 355
[23] Jung, H., Plea Bargaining and its Repercussions on the Theory of Criminal Procedure, European Journal of Crime, Criminal Law and Criminal Justice, roč. 5, č. 2, 1997, s.121
JUDr. Katarína Roskoványi, prokurátorka Generálnej prokuratúry SR
ZDROJ: pravnelisty.sk
Prosím podpořte náš projekt!
Bez vaší pomoci se neobejdeme. Vaše příspěvky pomáhají zvládat opakující se měsíční platby a udržet portál v chodu. Potřebujeme vaši pomoc a podporu
CZK účet ve FIO bance (správce Slovanský Svět) :
Ú:2902573480/2010
IBAN:CZ4320100000002902573480 SWIFT: FIOBCZPPXXX
EURO účet ve WISE bank (správce Jie Liang) :
IBAN: BE62967308702361 Swift:TRWIBEB1XXX
Adresa banky: WISE EUROPE S.A., Avenue Louise 54, Room S52 Brussels 1050, Belgium
Děkujeme
Komentáře a diskuse jsou také otevřeny na našem Telegramu https://t.me/cz24news kde se automaticky zobrazují všechny články
Začněte diskusi