Kto si myslí, že raz doženieme Nemcov v platoch, je naivný. Ekonómka Šichtařová dáva na stôl fakty

Stáhnout PDF

Sledujte nás na Telegramu: 👉  @cz24news

ČESKO: INVENTÚRA MARKÉTY ŠICHTAŘOVEJ Nie je rozumné zavádzať digitálnu daň a už vôbec nie v rámci jednej krajiny. Česko by sa malo zamerať na to, kde ušetriť, a nie na to, kde zohnať viac peňazí. Markéta Šichtařová na vývoji priemerných miezd a roztvárajúcich sa nožníc medzi Prahou a Karlovarským krajom ilustruje, že keď sa nevyrovnajú ani dve miesta v rámci jedinej krajiny, ale naopak sa vzďaľujú, ako by sa mohli vyrovnať dve krajiny. Prebiehajúce štrajky vo Francúzsku považuje za výsledok socialistických politík, keď ľudia cítia, že to nie je dobré, a chcú to liečiť ešte väčším socializmom. Nedochádza im, že to nemôže fungovať.

Za dobrú správu pre občanov považuje ministerka financií Alena Schillerová Poslaneckou snemovňou minulý týždeň v stredu schválený štátny rozpočet na rok 2020. Ten vychádza z predpokladu rastu českej ekonomiky v budúcom roku o 2,2 percenta. Je pri spomalení ekonomiky reálne, že minimálne tento rast docieli, aby sa podarilo naplniť „kvalitný a vyvážený návrh, ktorý prináša rekordné investície do potrebných projektov, školstva, vedy a výskumu a do všetkých ďalších oblastí, kde sa to našej krajine (Českej republike – pozn. red.) v budúcnosti vráti, a aby sa mohlo pokračovať v splácaní pálčivých dlhov minulých vlád“?

Takže si to rozoberieme.

Po prvé predpoklad rastu českej ekonomiky budúci rok o 2,2 percenta: Podľa mňa nereálny. Posúďte sami: v druhom štvrťroku ekonomika rástla o 2,7 percenta, v treťom o 2,5, pre štvrtý štvrťrok je už teraz jasné, že ekonomika sa opäť spomalila. Model mi ukazuje, pre celý tento rok sa skončí rast nevysoko nad hladinou dvoch percent a bude sa do ďalších kvartálov ďalej spomaľovať.

Prečo? Pretože v medzinárodnom obchode bude ďalej cítiť obchodnú neistotu. Ani odklad brexitu nie je pre európsky priemysel výhrou. Investície chradnú. Nemecký priemysel je už niekoľko kvartálov v recesii. Musíme počítať aj s tým, že sa začne prepúšťať a nebude možné ďalej zvyšovať mzdy. Budeme teda radi, keď sa budúci rok ekonomika vôbec udrží nad nulou.

Z toho vyplýva, že plánované výdavky sú zrejme podhodnotené a príjmy nadsadené.

Po druhé pokračovanie v splácaní dlhov: Nie, dlhy nie sú splácané. Štát stále hospodári so schodkami. Pokiaľ sa vďaka rozpusteniu nejakých rezerv podarí opticky z času na čas znížiť schodok verejných financií, alternatívne znížiť dlh k HDP vďaka hospodárskemu rastu, nemožno to považovať v pravom slova zmysle za splácanie dlhu.

Alena Schillerová. Zdroj: Hans Štembera

Pre tento rok sa počítalo s rovnakým schodkom 40 miliárd korún (1,57 miliardy eur) ako pre ten budúci. Za jedenásť mesiacov vykázalo hospodárenie českého štátu schodok 38,6 miliardy korún (1,51 miliardy eur). Aj keby sa podarilo neprekročiť plánovanú sumu, tak sa určite nezopakujú predchádzajúce roky, keď sa dosahoval až o desiatky miliárd lepší záverečný výsledok, ako bol naplánovaný. Bol teda rozpočet na tento rok realistickejší ako tie predošlé?

Rozpočet bol relatívne realistickejší ako mnohé predošlé, čo však neznamená to isté, čo „úplne realistický“, alternatívne „obozretný“. A už vôbec nie to isté, čo „dobrý“.

Ekonomika doteraz rastie, hoci už dlho sa výrazne spomaľuje – tak prečo 40 miliárd schodku? Čo bude raz štát robiť, keď ekonomika neporastie vôbec? Opatrnosť by mala vždy prevažovať.

Napokon príklad Nemecka ukazuje, že skutočne možno hospodáriť dokonca aj s prebytkovým rozpočtom!

Hojne komentovaná bola oznámená suma priemernej mzdy v treťom štvrťroku, ktorá už stúpla na 33 697 korún (asi 1 300 eur). Hodí sa pre jej rast – medziročne o 6,9 percenta – označenie za solídny, ako niekoľkokrát zaznelo? A prečo sa priemernej mzde venuje taká pozornosť, keď práve mzda je kategóriou, pri ktorej je vhodnejší medián ako priemer?

Ale, popravde povedané, tieto čísla nie sú zase také podstatné, pretože nám nijako nehovoria, koľko si tiež za mzdy kúpime.

V posledných štvrťrokoch totiž už tiež poriadne vystrčila rožky inflácia, ktorá z kúpnej sily miezd niečo odreže. Spotrebiteľské ceny sa zvýšili v tomto období o 2,8 percenta. A to znamená, že sa mzdy v treťom štvrťroku reálne zvýšili o štyri percentá. Čiže reálne sme medziročne v priemere „zbohatli“ o tieto štyri percentá. Aj toto vyjadrenie, rovnako ako to o infláciu neočistené, znamená mierne spomaľovanie.

A prečo je väčšia pozornosť venovaná priemernej mzde a nie mediánu: Zrejme preto, že je to pre verejnosť nejako známejší pojem. Nie každý vie, čo si pod slovom medián predstaviť.

Pritom však, pokiaľ má niekto pocit, že na priemernú mzdu si nesiahne ani omylom, hoci sa za podpriemerného rozhodne nepovažuje, môže zostať pokojný – štatistika totiž značne mätie. Priemer v skutočnosti nedosiahnu zhruba dve tretiny ľudí! Priemer ťahá opticky hore niekoľko málo veľmi vysokých miezd vysoko postavených manažérov.

Z geografického hľadiska bola najvyššia priemerná mzda v Prahe, a to 41 720 korún (asi 1 600 eur), zatiaľ čo v Karlovarskom kraji ako jedinom v krajine neprekročila 30-tisíc korún (zhruba 1 200 eur). Preto neprekvapí, že v hlavnom meste došlo zo všetkých krajov ČR k najvýraznejšiemu prírastku evidenčného počtu zamestnancov, zatiaľ čo v Karlovarskom kraji zase k najvyššiemu úbytku. Čo môže také roztváranie nožníc, pri ktorom v Prahe vzrástla priemerná mzda medziročne o 2 308 a v karlovarskom regióne o 1 965 korún, pri súčasnom odsávaní pracovníkov s chudobnejšími krajmi urobiť?

Ukazuje to, aká naivná je predstava, že raz doženieme platovo napríklad Nemecko a vyrovnáme sa s ním. Keď sa navzájom nevyrovnajú ani dve mestá v rámci jednej krajiny, ako by sa mohli stopercentne vyrovnať dve krajiny? To je síce teoreticky možné, ale nie preto, že my by sme tak prudko rástli, ale jedine, pokiaľ by Nemci urobili nejakú zásadnú chybu vo svojej hospodárskej politike. To si v dnešnej Európskej únii viem predstaviť.

Tu sa však objavila jedna zaujímavá vec: V minulých štvrťrokoch platilo, že najväčší dopyt bol po najmenej kvalifikovaných činnostiach typu skladníci, predavačky či upratovačky. A títo ľudia tiež dostávali pridané najviac. To sa už však zlomilo. V poslednom štvrťroku dostávajú naopak viac pridané vysoko kvalifikovaní ľudia s vyššími príjmami. To je ďalším dôkazom, že sa končí obdobie, keď sa priemyselné podniky preťahovali o každého zamestnanca.

Musíme zastaviť ekonomiku. To chceli dosiahnuť odborárski predáci vo Francúzsku minulý štvrtok odštartovaným štrajkom namiereným proti zámeru prezidenta Emmanuela Macrona reformovať penzijný systém. Štrajk podľa prieskumu podporuje až 69 percent ľudí, ale zároveň si tri štvrtiny Francúzov myslia, že penzijnú reformu, bez ktorej by sa deficit systému vyšplhal do roku 2025 na sedemnásť miliárd eur, krajina potrebuje. Ako si možno tento paradox ich protichodných prístupov vysvetliť?

Ja si myslím, že tí ľudia vlastne veľmi nevedia, za čo štrajkujú. Sú jednoducho tak nejako všeobecne nahnevaní, ako to ukázali už žlté vesty, ale nevedia, čo presne chcú. A budú štrajkovať, dokým to nedostanú. Akurát, že pokiaľ „zastavia ekonomiku“, tak si tým ekonomicky dvakrát nepomôžu. Tým nehovorím, že ľudia nemajú byť nahnevaní. Majú!

V prípade Francúzska vidíme veľmi negatívny dosah tamojšieho socializmu na ekonomiku. Pôvodne mala Európa dva motory: Nemecko a Francúzsko. Obe ekonomiky boli dosť podobné. Časom však Francúzsko stratilo dych a Nemecko ho na všetkých frontoch vytlačilo v lepšom prípade len na európsku dvojku.

Postavenie Nemecka a Francúzska už nie je rovnaké. Francúzsko so zavedením eura navyše pokleslo z 97 percent Nemecka v roku 2008 na 91 percent Nemecka o desať rokov neskôr.

Keby sa eurozóna delila na predlžené a nepredlžené krajiny, Paríž by mohol byť hlavným mestom tej predlženej časti. Francúzsky dlh totiž počas týchto desiatich rokov vyskočil zo 68,8 na 98,4 percenta HDP. Dlh krajiny k HDP vyskočil o 43 percent. Dlh celej eurozóny pritom v danom období vyskočil len o 31 percent.

Francúzska ekonomika teda na tom rozhodne nie je dobre a je to dôsledok socialistických politík, ľudia cítia, že dobré to nie je, a chcú to liečiť ešte väčším socializmom. Nedochádza im, že to fungovať nemôže.

USA vyzvali všetky krajiny, aby pozastavili plány na zavedenie tzv. digitálnej dane a umožnili Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj dosiahnuť medzinárodnú dohodu o riešení tejto záležitosti. Prijatie tohto opatrenia na celoeurópskej úrovni zlyhalo, pretože ho blokovali štáty ako Írsko či Luxembursko, ktoré zo súčasnej situácie ťažia, a tak Francúzsko, Rakúsko a Česko si digitálnu daň riešia samy. Zavedenie trojpercentnej sadzby vo Francúzsku vyvolalo hrozbu americkej vlády, že by mohla uvaliť až stopercentné dodatočné clá na francúzsky tovar. Je v tomto svetle zavedenie sedempercentnej digitálnej dane pre veľké internetové firmy v Česku, ktoré by mohlo do štátneho rozpočtu priniesť päť miliárd korún ročne (196 miliónov eur), rozumným krokom?

Nie, nie je to podľa mňa rozumné. Nikdy som za digitálnu daň nebola.

Navyše skutočne dáva zmysel riešiť ju len organizovane na medzinárodnej úrovni, pretože uvalenie dane v jednej krajine jednoducho len povedie k preneseniu sídla do druhej krajiny. Česko by sa malo zamerať nie na to, kde zohnať viac peňazí, ale na to, kde ušetriť.