O čo ide

EÚ si vezme rekordne vysokú pôžičku 750 miliárd eur. Nie pre potreby Únie a centrálnych úradov (radosť eurofederalistov je fantómová).

Pre potreby národných vlád. Tie boli a ostali prvoradé.

Pôžička sa bude míňať sedem rokov. Väčšina vlád ešte nevie, na čo presne. A splácať sa začne až potom. V roku 2028.

Úprimnej radosti premiéra Matoviča rozumieme.

V tejto hre však nešlo o Slovensko. Ani o východ Únie. Spor sa viedol inde. Na jednej strane stáli Francúzi, Taliani a ďalší majitelia dlhov, ktorí roky naliehali na EÚ, aby sa transformovala na dlhovú úniu. Cez eurodlhopisy, ktoré by sa následne míňali na národnej úrovni.

Na druhej strane stáli o niečo bohatší a vyspelejší majitelia kapitálu, resp. zástupcovia finančného jadra – Nemci, Holanďania, Rakúšania, Švédi, Dáni… Médiá ich označovali ako „šetrné krajiny“, v skutočnosti sú to krajiny, ktoré vedia veľmi dobre počítať.

Na samite sa však na čelo odporu nepostavili Nemci (kancelárka Merkelová si nemohla dovoliť roztržky s Macronom, ktorému prikývla na pôvodný návrh), ale holandská delegácia.

Holanďanom (v skutočnosti Nemcom) sa v tejto bitke podarilo vybojovať dve víťazstvá. Obe sú užitočné, pretože krotia miliardové rozhadzovanie.

Prvé víťazstvo: hneď na začiatku odmietli eurobondy ako trvalý systém. Pristúpili len na jednorazovú pôžičku EÚ, údajne kvôli koronakríze.

Druhé: presadili si, aby na granty (dotácie) pre národné vlády nešlo navrhovaných 500 miliárd eur, ale len 390. Zvyšok budú iba úverové linky. A o tie až taká bitka asi nebude…

Výsledkom je trochu strapatá kompromisná dohoda. Pravidlá Únie, ktoré zakazovali presúvať národné dlhy na európske, sa opäť ohli. No vraj iba trochu a jednorazovo. A v záujme veci. Teda rastu európskej ekonomiky.

Na plný plyn

Jadro problému celej operácie je v tom, že národným vládam majú pristáť na účtoch desiatky miliárd eur, ktorým chýba presný účel. Nevedia, ako ich minú. V prípade Slovenska môže ísť o granty v objeme 7,5 miliardy eur plus ďalšie miliardy z iných rozpočtových schém.

Ako priznal Matovič, hľadajú sa obrovské projekty, lebo malé na takéto rozsiahle míňanie stačiť nebudú. Iní zas varujú, že s investíciami do nemocníc či diaľnic to nepôjde, lebo „korona-balík“ má byť prioritne určený na projekty pre udržateľný rozvoj a reformy, nie na investície pre betonárov.

Ak to trochu zjednodušíme: lídri národných vlád vybavili rekordne vysokú europôžičku, ktorá neposlúži euroúradom a europrojektom, ale lídrom národných vlád. Následne zvážia, na čo sa u nich doma použije. A potom, o osem rokov, rozhodnú, z čoho – z akých nových eurodaní a v akej výške – sa bude dlh splácať. Do roku 2058.

Z dlhu pre EÚ pritom EÚ neuvidí ani cent. Len ho splatí. Z daní, ktoré bude vyberať od európskych daňových poplatníkov.

Dobrý plán?

Geniálny.

Takže, vyhrňme si rukávy. Míňajme ako diví. A radujme sa. Kým nám neprinesú účet.