ZDROJE NÁSILIA V ISLAME

Stáhnout PDF

Sledujte nás na Telegramu: 👉  @cz24news

„Pravdu odháňajú zo svojho domu a pozývajú doň lož.“

(sv. Irenej z Lyonu: Adversus haereses, Prológ)

Medzi neprehliadnuteľné udalosti druhého desaťročia nového milénia môžeme zaiste zaradiť degradáciu pôvodne kresťanského chrámu Hagia Sofia v Istanbule na mešitu. Aj Katolícke noviny v čísle 32/2020 (9. augusta) priniesli ako svoju ústrednú tému túto smutne známu informáciu: „Hagia Sofia sa začiatkom júla po 85 rokoch zmenila z múzea na mešitu“. Všimnime si najprv zvratný tvar slovesa, akoby sa sama od seba zmenila. Ešte viac zarážajúca je ďalšia časť textu pod titulnou fotografiou. Kňaz a sprievodca po blízkom východe Ján Majerník, ktorý poskytol na danú tému v čísle rozhovor, čitateľov ubezpečuje, že „kresťanstvo a islam sa historicky zbližujú a nie je prospešné, aby sa vytvárala vzájomná nedôvera a rozjatrovali sa nedorozumenia z minulosti“.

Zmienená dikcia uvedeného produktu Katolíckych novín nie je „zavesená“ v ideologickom a náukovom vákuu. No nie je to však náuka katolicizmu, ako by sme mali očakávať, ale v obale katolicizmu sa skrývajú tézy ideológie postmodernizmu: dekonštruktivizmus a marxistická politická korektnosť. V tomto ovzduší sa uskutočnila na Dvojke (2. decembra) televízna relácia Do kríža. Aktívny vyznávač islamu a proimigračný aktivista Jozef Lenč nás v nej klamlivo ubezpečoval, že nedávna násilná premena pôvodne patriarchálneho chrámu na modlitbový priestor – mešitu, je v poriadku, keďže sme monoteisti (kresťanstvo a islam), tak z tohto pohľadu sa iba vrátila k pôvodnému účelu.

V nasledujúcom texte ukážem, že islam nikdy nebol „zbližujúci sa“, ale vo svojej podstate je hrubý, násilnícky, politicko-náboženský, totalitný par excellence systém a my kresťania nemáme ani zďaleka spoločného Boha. Tiež vysvetlím, prečo Katolícke noviny s ich tézou o „nejatrení nedorozumení z minulosti“ sú v intenciách novomarxistickej politickej korektnosti, a teda nie sú katolícke. Najprv niekoľko viet o význame tejto kresťanskej baziliky.

Hagia Sofia v kontexte dejín

Príbeh baziliky Božej Múdrosti v mnohom odzrkadľuje nielen vnútornú drámu kresťanov oboch tradícií, ale aj Slovanov a osobitne nášho národa, z ktorého vzišla a mala sa naplniť eminentná cyrilo-metodská misia.

Traduje sa, že cisár Justinián I., garant jej prestavby do dnešnej podoby, v čase jej posviacky 26. decembra 537, po poďakovaní Hospodinovi vyhlásil: „Prekonal som Ťa, Šalamún.“ Tento katedrálny chrám v Konštantínopole, jednom z dvoch hlavných miest a po páde Ríma v roku 476, jediným hlavným mestom Rímskej ríše, bol miestom štyroch kľúčových ekumenických koncilov, na ktorých sa definovali podstatné pravdy o bohoľudskej prirodzenosti Ježiša Krista. Na týchto konciloch darovala Božia Múdrosť cirkvi pravdu a harmóniu podľa večného plánu spásy. Hagia Sofia sa zdala byť odleskom neba, keď sa za účasti patriarchu s duchovenstvom, cisára a jeho dvora, speváckych zborov v nádherných liturgických rúchach konali bohoslužby. „Nevedeli sme, či sme na zemi alebo na nebi“, bolo svedectvo vyslancov, ktorí sa vrátili z Konštantinopolu na Rus, ohromení krásou gréckej (byzantskej) liturgie, píše Ján Šafin (Cyrilometodské dedičstvo a Európa). Význam chrámu Božej Múdrosti v kresťanskej tradícii je evidentný aj v tom, že je vyobrazený na ikonách Povýšenia sv. kríža, nielen ako dominantné pozadie kompozície. Centrom ikony je ambón chrámu, na ktorom stojí sv. Makarios s nájdeným Kristovým krížom.

Hagia Sofia je však úzko spojená s našou duchovnou, a teda aj kultúrnou tradíciou. Sv. Konštantín – Cyril tento chrám, najväčší až do výstavby baziliky sv. Petra, dôverne poznal. Bol v nej totiž vysvätený na kňaza a stal sa vyšším hodnostárom – bibliotekárom – správcom knižnice s archívom a tajomníkom patriarchu. Pri Hagii Sofii bola zriadená Dvorná (cisárska) vysoká škola – najprestížnejšia akademická inštitúcia vtedajšieho nielen kresťanského sveta, kde vyučoval filozofiu a teológiu. Bulharské žitie o ňom podáva toto svedectvo: „Bol veľký vo vonkajšej filozofii (rozumej pohanskej) a ešte väčší vo vnútornej (rozumej kresťanskej) filozofii.“ Oprávnene sa profesor František Dvorník domnieva, že sv. Cyril zaujal miesto hlavného profesora filozofie po sv. Fotiovi, neskoršom patriarchovi, ktorý postupoval rýchlo v štátnych službách.

Pre ilustráciu sa žiada poznamenať, že v čase, keď v nej pôsobil náš vierozvest (päťdesiate roky IX. storočia), na „kresťanskom“ západe sa etablujúci Karolovci vo Franskej ríši ťarbavo a po svojom zoznamovali s tajomstvami teológie. Vtedajšie franské teologické a ekleziologické deformácie ťaživo zasiahli myseľ celého západu až do dnešných dní, načo pregnantne poukázal grécky teológ Joannis Romanidis alebo Ján Šafin. Ako skúška správnosti nech nám poslúži zdesenie vierozvestov nad polokresťanským stavom kresťanskej vierouky a praxe, ktorý našim predkom vštepovali franskí, teda latinskí misionári: povery o podzemných obroch, zabitie hada spojené s odpustením deviatich hriechov, povery o pohároch, pohanské obety, mnohoženstvo. Limity franskej, germánskej teológie príznačne ilustruje spor vierozvestov s trojjazyčníkmi.

Frankovia svojimi nepravovernými zásahmi do cirkevnej náuky postupne germanizovali pápežstvo, zničili jednotu rímskej kultúry západu a východu, umelo kreovali rozpory, ktoré vyústili v roku 1054 do schizmy: „Takzvaný rozkol medzi Východom a Západom nie je nič iné než vtiahnutie schizmy – rozpútaného Karolom Veľkým a rozdúchavaného franskými a nemeckými vezniteľmi pápežstva – na Starý Rím“ (Romanidis: Frankovia, Rimania, feudalizmus a náuka). Hanebné vyplienenie Konštantinopolu v roku 1204 počas IV. križiackeho ťaženia „bratskými“ latiníkmi nesie mocenský rukopis franskej ideológie. Definitívny pád mesta, chrámu a kultúry v roku 1453 po hrdinskej obrane kresťanmi indikuje, že takmer jedno tisícročie po páde prvého Ríma Konštantinopol so svojím srdcom – Hagiou Sofiou – bol strážcom a rozvíjateľom integrálnej kresťanskej náuky. Pojmy Byzancia, byzantský, majú pre nás, žiaľ, obvykle exotický až negatívny význam hlavne kvôli úzkoprsej západnej interpretácii dejín. Násilné zmarenie cyrilo-metodskej misie franským duchovenstvom s pomocou kráľa Svätopluka, náš národ usmernilo na trajektóriu submisivity, nestálosti v identite a v epigónstve. Sme vari jediný slovanský národ, ktorý vyhnal zo svojho stredu intelektuálny a mravný výkvet, teda celú školu žiakov sv. Metoda. Varovanie tohto arcibiskupa sa naplnilo: Slováci, za vyše tisíc rokov sme nedokázali vybudovať kontinuálnosť národnej elity prakticky v žiadnej oblasti tak, ako to dokázali ostatní Slovania.

Islam – náboženstvo násilia

Kým diplomacia tzv. Európskej únie podivne mlčala, zástupca pre vonkajšie vzťahy Ruskej pravoslávnej cirkvi Nikolaj Balašov správne vyhlásil súvislosti s degradáciou katedrály Hagia Sofia, že „táto skutočnosť by mohla mať vážne dôsledky pre celú ľudskú civilizáciu“. Nemožno ich nevnímať v geopolitickom kontexte, teda, že prebieha čoraz ostrejšia zrážka postkresťanskej s moslimskou civilizáciou. Už v roku 1993 americký politický analytik Samuel Huntington prezieravo napísal, že svet sa nebude rozvíjať smerom k harmónii a etablovaniu liberalizmu a „západných hodnôt“, ale k civilizačnej zrážke, ktorá pôjde „pozdĺž“ náboženskej línie. V ére atmosféry optimizmu, typického pre dedičov humanistického pokroku tesne po zrútení sa svetovej socialistickej sústavy to vyzeralo ako mizantropické rojčenie, no dnes to je drsná realita. Predtuchu tohto stavu sme mohli vnímať v roku 1988, keď básnik Salman Rushdie vydal básnickú zbierku Satanské verše. Podľa islamského práva preto naňho uvalil trest smrti iránsky vodca ajatolláh Rúholláh Chomejní. Odhalenie pravej tváre tohto náboženstva prináša život v utajení a obavách o vlastný život.

Starý kontinent následne po zabraní Hagia Sofia počas jesene zastihli udalosti, kedy moslimovia s eufemickým a teda politicky korektným prívlastkom: radikálni, militantní alebo jednoducho džihádisti, spáchali viacero ohavných teroristických útokov, podrezávali hlavy, strieľali, vypaľovali katolícke chrámy. Tragické udalosti vo Viedni a Nice na chvíľu v poradí prezentácie správ (tzv. agenda setting) „konkurovali“ unavujúcim pandemickým správam. Medzitým permanentne prebieha genocída kresťanov v Egypte, Sudáne a Blízkom východe, ktorá už dávnejšie presahuje prvokresťanské prenasledovanie. Správy o unesených dievčatách, z ktorých najprv muži vyznávajúci Alláha učinili sexuálne otrokyne, a potom násilne donútili prijať islam, sa už v tom oceáne smutných správ strácajú. Do seba zahľadená, blahobytom vyčerpaná individualita liberalizmu, nemá veľa priestoru na správne vyhodnotenie situácie a zaujatie postoja. Český sociológ Ján Keller vysvetľuje: „Pokiaľ by mal človek súcitiť čo len so zlomkom obetí, o ktorých nešťastí je každých dvadsaťštyri hodín rutinne informovaný, nestačila by mu ani jedna slza pre prípad úmrtia v rodine“ (Dvanásť omylov sociológie).

Prvý zdroj násilia v islame – Korán 

Odkiaľ sa berie násilie v náboženstve? Je to iba v spojení s politickou mocou, ako sa domnievajú racionalizmom odchovaní autori? V kresťanstve, hoci sa v dejinách v súvislosti s participáciou na politickej moci dopúšťalo násilia na inovercoch, ale aj na vlastných, nemôžeme z jeho svätej knihy – Biblie, explicitne odvodiť násilie. Odôvodnenie násilia v cirkevných dejinách ideovo vychádza z interpretačnej tradície počnúc sv. Augustínom s jeho „cogite intrare – prinútiť vstúpiť“, ktorý mylne chápal pasáž podobenstva o veľkej hostine z Lukášovho Evanjelia (14, 15 – 24). Nikolaj Berďajev (Filozofia slobody, časť II.) správne poznamenal, že z hlbín cirkvi žiadne prenasledovanie vzísť nemôže, a nikdy ani nevzišlo. Prenasledovania nikdy neboli prejavom pravej cirkevnosti, ale ľudským hriechom.

Ako je to s islamom? Zdroj násilia, podľa môjho najhlbšieho presvedčenia, tvorí konjunkcia explicitných statí o násilí z ich „svätej“ knihy Korán, potom deštruktívnosť mysle zakladateľa islamu a extrakty učenia v Koráne o Ježišovi Kristovi, avšak z výslovne heretickej proveniencie. Násilie a brutalita je obsiahnutá v 180 veršoch a nenávisť k neveriacim v 349 veršoch Koránu. V kapitole 9, verš 29 je návod do boja proti neveriacim: „Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v Deň posledný a ktorí nezakazujú to, čo zakázal Boh a jeho posol a ktorí nevyznávajú pravdivé náboženstvo a pochádzajú z radov tých, ktorým bola daná kniha.“ Ďalej sa píše: „Zabite ich tam, kde by ste ich našli. A vyžeňte ich odtiaľ, odkiaľ vás oni vyhnali. A nebojujte s nimi pri Posvätnej mešite, až kým nezačnú v nej proti vám bojovať. Ak by proti vám bojovali, tak ich zabite. Taká je odplata pre tých, ktorí odmietajú veriť“ (2, 191). Tiež: „I bojujte proti nim, aby ste v skúške neprepadli, a aby bolo tým skutočným náboženstvom to, v ktorom sa uctieva len Boh“ (2,193). Našou rečou vrahovia a teroristi, v ich reči džihádisti, ktorí v rámci arény postmoderného multikulturalizmu zvonku ničia zvyšky postkresťanskej civilizácie, odvodzujú svoje skutky z tejto pasáže: „Vy ste ich nezabili, ale Boh zabil. A nie ty si hodil, keď si hodil, ale Boh, kto hodil“ (8,17). Rovnako: „Preto si spomedzi nich neberte žiadnych dôverníkov, až kým neemigrujú kvôli ceste, ktorú Boh určil. Ak by sa odvrátili, tak ich vezmite a zabite tam, kde by ste ich našli“ (4, 89). Verejné kameňovanie, šibenice, bičovanie, amputácia končatín, to všetko predpisuje Korán. Bomby, granáty a samopaly, kyseliny sú technickým zdokonalením pokynov pre „svätých“ bojovníkov. Taký je mediálny obraz islamu. Dianie v tzv. no-go zónach, ktoré vytvorili prevažne hordy moslimských „utečencov“, po roku 2015 podlieha pre istotu obvyklému mlčaniu mienkotvorných médií.

Cynicky vyznieva komentár k veršu 9,29 z Koránu: „Vo všeobecnosti Korán vychádza zo zásady mierového nažívania s ostatnými.“ Nech sa snažia ich vykladači o všelijaké „gymnastické“ eufemizovanie inkriminovaných pasáži o tom, že sa nesmú izolovať od ostatných veršov, ich vlastné slová ich usvedčujú a realita spečaťuje.

Druhý zdroj násilia v islame – Mohamed 

Deštruktívnu myseľ Mohameda vidíme aj na príbehu po prvom vyhnaní z Medíny, do ktorej sa vrátil o cca 8 rokov (630 po Kr.), ale už s mečom, aby zlikvidoval celú oligarchiu tejto metropoly. Zakladateľ islamu tvrdil, že mu Korán nadiktoval sv. archanjel Gabriel (sic!), ktorý v kresťanskom zjavení Bohorodičke oznámil vtelenie Božieho Syna. My, ktorí sme poučení náukou apoštola Pavla, vieme: „Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: „Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Gal 1,9). Ten istý apoštol nás varuje: „A nečudo, veď sám satan sa tvári ako anjel svetla“ (2 Kor 11,14). Aká náboženská hrôza ide z toho, keď súcitne hľadíme na dôsledky islamu nielen v dejinách, ale aj dnes, v dobe Všeobecnej deklarácie ľudských práv, rôznych dohovorov a hlavne pokryteckého mlčania zodpovedných.

Mohamedovo správanie je archetypom a fyziológiou správania sa jeho vyznávačov vo svete: keď sú v menšine, bez moci, sú zakríknutí a tak sú dialogickí, sadajú k stolu. Keď získajú početnú prevahu alebo politickú moc, tak „diskutujú“ brutálnou silou, nad ktorou sa neraz rozum pozastavuje. 20. júla 2020 Hagia Sofia a s ňou svet boli svedkom, ako duchovný – imán s naozajstným mečom v ruke vykrikoval z Koránu protikresťanské kapitoly – súry a v rovnakej dikcii sa niesli aj slová tureckého prezidenta. Moslimskí teroristi obvykle používajú pred akciou pokrik „Alláh akbar – boh je veľký“, to znamená akoby zakričali: „Satan je veľký“. Iba z ľudskej prirodzenosti akokoľvek zasiahnutej hriechom totiž nemožno odvodiť toľko zla, podobne ako ho nemožno odvodiť pre priemyselné vyhladzovanie ľudí v nacizme, ukrutnosti boľševizmu v Rusku, Číne alebo Kambodži.

Tretí zdroj násilia v islame – arianizmus a popieranie Trojice

Tretím prameňom násilia je prebratie a prítomnosť nepravoverných, ťažko heretických téz z kresťanstva do Koránu: popieranie Božstva Ježiša Krista a Trojice. Teológ Arius a jeho početní stúpenci, ktorí popierali božský pôvod vteleného Logosu, teda, že Ježiš Kristus je Božím Synom, je spolupodstatný s Otcom (homoúsios), predvečne zrodený, ale pri zachovaní odlišnosti osôb (hypostazis). Jadrom jeho učenia je absolútna Božia transcendencia. Boh je „monáda“ žijúca v absolútnej samote. Nemôže zrodiť Syna s tou istou prirodzenosťou, pretože by v ňom boli dva večné princípy. Tento Boh v podaní Aria je priepastne oddelený od všetkého, čo existuje mimo neho. Je to Boh, ktorý nie je schopný dať sa plne Synovi a Duchu Svätému (Egon Sendler: Ikony Krista). V čase etablovania Mohamedovej viery boli ešte prítomné ohniská arianizmu (ktoré tlejú aj v súčasnosti) a rovnako otcovia cirkvi zápasili aj s rôznymi bludmi ohľadom trojičnej náuky.

Ariáni nedokázali akceptovať, že v podriadenosti Krista, jeho poslušnom účinkovaní, je prítomné tajomstvo jednoty v slobodnej vôli Božích Osôb, ktoré vychádzajú z ich jednopodstatnosti. „Uvádzajú poslušnosť, ale majú na mysli násilie, a to práve vtedy, keď sa poslušnosť Syna pre nás obrazom Otca, lebo Syn v celom svojom Synovstve prijíma vôľu otca v úplnosti, tým sa stáva Otcovou vôľou“ (Christof Schönborn: Ikona Krista). Korán je striktne antagonisticky naladený voči Bohu Synovi i voči Trojici a takto skratkovite sa vysporiadava s Božím synovstvom Krista a Bohom prítomným v troch osobách: „Ľudia Knihy, neprekračujte medze svojho náboženstva a nehovorte o Bohu iné než pravdu. Veď Ísa (Ježiš), syn Márie, je len poslom Božím a Jeho Slovom, ktoré vrhol Márii a duchom od Neho. Verte teda v Boha a jeho poslov a nehovorte: Traja (nehovorte o žiadnej trojici ani o žiadnom synovi). Prestaňte (s tým), je to lepšie pre vás. Veď Boh je len jeden Boh, je jedinečný na to, aby mal syna. A Boh sám postačí, aby sa na Neho spoľahlo“ (4,171). Kým Ariovi nechýbal intelektuálny potenciál v zápase s pravovernosťou, ale nemal dostatok pokory uznať, že tieto pravdy nie sú proti rozumu, ale nad rozum. Autor Koránu nemal zďaleka intelektuálny potenciál Aria, tobôž schopnosť pochopiť argumentačné sylogizmy sv. Atanáza, ani diskurz Kappadóckych otcov, či náuku prvých koncilov. No nechýbala mu arogancia pri presadení svojich interpretácii heretickej náuky z kresťanstva do Koránu.

V diskusnej TV relácii Do kríža zmienený Jozef Lenč potvrdil náuku Mohameda, keď nadviazal na svoju prvú arogantnú klamlivú tézu o tom, že Hagia Sofia sa vrátila pôvodnému účelu. „Ak sme monoteisti, veríme v jediného Boha, tak nemôžeme akceptovať vieru v iného Boha.“ Moderátor Jaroslav Daniška mal správny postreh a kontroval mu, že kresťania predsa veria v iného Boha… Joseph Ratzinger učí: „Boh je trojjediný: on nie je večná samota, ale večná láska, láska, ktorá zakladá vzájomnosť troch osôb a je prvou príčinou a pôvodným základom celého bytia a každej formy života“ (Európa – jej korene). Kresťanský Boh sa zjavil ako Otec Ježiša Krista, ktorý v láske Ducha Svätého ponúka človeku zbožštenie, účasť na svojom živote. Sv. Gregor Nysský píše: „Hoci Božia všemohúcnosť je sama v sebe jedinou, predsa vyteká z prameňa, z Otca, vlieva sa a účinkuje v Synovi, a tak pretvára Božie milosrdenstvo na silu Svätého Ducha. Existuje iba jeden Vykupiteľ všetkých ľudí, Boh nad všetkými a jeho vykúpenie sa uskutočňuje skrze Syna v posväcujúcej milosti Svätého Ducha“ (PG45, 128c; 129b). Monoteizmus islamu, teda arianizmus, je mocenský monoteizmus, kde niet miesto pre dialóg a lásku, pretože predpokladom dialógu, tobôž lásky, sú osoby, teda interpersonalita. Mocenský monoteizmus je dôvodom na aktívny útlak a ospravedlňovanie násilia v dejinách, na čo som poukázal aj na základe teológie Johanna Baptistu Metza (Revolúcia, demokracia a masová kultúra).

Medzi Slovom, zrodeným z Otca (Jn 1,2) a jeho ľudskou podobou existuje nedeliteľná jednota. Slovo (Logos) v človeku neprebývalo ako niečo zvonku, cudzie, ale telo prijalo ako vlastné (Jn 1,14). Toto je náuka Efezského koncilu (r. 431). Preto mohamedania majú nenávistný odpor voči kresťanskému tajomstvu Vianoc, že Boh sa ohraničuje do ľudskej podoby a stáva človekom. V tých oblastiach severnej Európy, kde disponujú politickou väčšinou napr. v samospráve, zakazujú tradičné symboly, akým je vianočný stromček. Podobne zvyšky kresťanskej výzdoby v Hagii Sofii, vzácne fresky a maľby, ktoré v doterajších okupáciách katedrály moslimovia nestihli zlikvidovať, teraz prekryli plachtami. Obavy UNESCO nad ich osudom sú opodstatnené.

Ak teda vieme, aká je podstata islamu, potom Katolícke noviny (č.32/2020) klamú čitateľov, ak používajú výraz „zbližujúci sa“ islam a jeho genocídne skutky nazývajú „historické nedorozumenia“. Rovnako zavádzal televíznych divákov (Do kríža, 2. decembra 2020) aj Jozef Lenč, ktorý skutkovú podstatu uzurpácie objasnil ako navrátenie baziliky k pôvodnému účelu. Odkiaľ pramenia tieto pokrivenia reality a nepravdy?

Problém rovnosti náboženstiev a „katolícky“ synkretizmus 

Z dejín Cirkvi vieme, že herézy, ak sa včas nezastavia, tak sa reťazovo šíria a hypertrofujú. Doteraz všeobecné koncily vždy boli pochopiteľne negatívne, teda definovali bludy a nastavili stratégiu a taktiku boja voči nim. To je ich úloha. Prvou výnimkou v celých dejinách je Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965), ktorý sa pozitívne chcel vymedziť voči svetu a púšťať „čerstvý vzduch do domu cirkvi“. Jeho producenti metódou krok po kroku začali prikvapkávať jedy rôznych heréz, ktorých od čias osvietenstva bolo neúrekom, do ustálenej pravej náuky. Na herézy obozretne poukázali „moderní“ pápeži Pius IX. a Lev XIII. Kľúčový je pontifikát Pia X. a jeho energické ťaženie proti jedom modernizmu. Koncilové dianie treba dať do súvisu so zmenou postoja slobodomurárstva: od fyzického, sociálneho zničenia sv. Cirkvi, postupnou prestavbou celej kolosálnej vieroučnej a mravoučnej doktríny skrze infiltráciu. Trpko sa presvedčili na francúzskej či boľševickej revolúcii, že brány pekelné cirkev nepremôžu, a preto zvolili inú, pre laické oči nebezpečnú stratégiu tým, že vlastnými teológmi a pastiermi budú vakcinovať telo cirkvi. Ak dnes čítame u nás vydané (síce neskoro, ale lepšie ako nikdy) dielo Roberta de Matteia, tak dnešný rozvrat vnútorného cirkevného života vnímame v tejto koncilovej línii, kde došlo nielen k indokrinácii ideológie slobodomurárstva, ale aj k mocenskej zmene pomerov.

Medzi najťažšie dôsledky tejto politiky na zmenu náuky môžeme zaradiť koncilom „zrovnoprávnenie“ náboženstiev dekrétmi Nostra aetate (NA) a Dignitatis humanae (DH).  V našej téme miešanie pravdy a bludu vidíme v DH, kde z jednej strany koncil pravoverne tvrdí: „Veríme, že týmto jedine pravým náboženstvom je katolícka a apoštolská Cirkev, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi. A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a poznanú pravdu sú povinní zachovávať“ (DH, čl. 1). V zapätí koncil nebezpečne mieša schopnosť človeka zvoliť si a konať zlo s právom na to, aby si zvolil a konal zlo. Koncil síce v čl. 2 v súlade s obvyklou náukou cirkvi tvrdí, že nikto nesmie byť nútený konať proti svojmu svedomiu, ale zároveň tiež vyhlasuje právo voliť a konať zlo, to jest uplatniť „náboženskú slobodu“. Z existencie schopnosti voliť a konať zlo, pravdu a omyl, nemôže byť predsa odvodené právo zlo aj konať a voliť si omyl. Toto je falošné učenie II. vatikánskeho snemu. Excelentne to analyzoval biskup Athanasius Schneider, ktorý poukazuje, že podľa tohto tvrdenia by mal človek právo vyplývajúce zo samotnej prirodzenosti (a teda Bohom pozitívne chcené) zvoliť si, praktizovať a šíriť, a to i kolektívne, uctievanie modiel a dokonca aj satana, pretože existujú náboženstvá, ktoré sa klaňajú diablovi, napríklad „cirkev satanova“. Jedinou podmienkou podľa koncilu je, aby štát umožnil vo svojom poriadku napríklad uctievanie satana… Tento kult prekvitá signifikantne u svetových elít, kde v ich slobodomurárskych seansách dochádza k zasväcovaniu diablovi za prítomnosti kanibalizmu a tiež pedofilných orgií. Nejde o žiadne konšpirácie, ale o krutú pravdu, o ktorej informujú početné konzervatívne a prolife organizácie.

Keď sa teda podarilo koncilu zmiešať pojmy, ako je donucovanie vo veciach svedomia a „právo na náboženskú slobodu“: údajne od Boha voliť si omyl a zlo, tak nás neprekvapí otvorené pole, na ktorom možno „rozorať“ celú pôdu katolicizmu. Nastal proces degradácie pravého náboženstva na roveň s tými, ktorí sa údajne „klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu bohu“ až po tých, čo uctievajú animistické kulty a praktizujú kanibalizmus. Takto koncilu už potom nevadí, že „Ježiša síce neuznávajú ako Boha.“ Veľké pole viery nemožno rozorať tu a teraz, je potrebný čas. Apologéta Tertulián napísal, že všetci pohania, to jest nekresťanské náboženstvá, „uctievajú lož a dopúšťajú sa zločinu skutočnej ľahostajnosti voči pravde“ (Apologeticum 24). Svätý biskup Meliton Sardský napísal: „Najväčším zo všetkých omylov je toto: pokiaľ človek nepozná Boha a miesto Boha sa klania tomu, čo Bohom ne je“ (Eus.HE 4, 26).

Iste, na Koncile bol veľký odpor pravoverných prelátov voči tejto politike, avšak na pozadí mlčiacej prispôsobivej väčšiny. Uvediem príklad Španielskych biskupov, ktorí si uvedomili ďalekosiahle dôsledky tohto teologického počinu rečou kardinála Arriba Y Castra: „Veď keď sa o náboženskej slobode začalo diskutovať slovom a písmom, mnohí, predovšetkým tí naivnejší začali hovoriť: „Zdá sa, že všetky náboženstvá sú rovnaké“. A veľa nechýba, aby povedali: „Preto žiadne nie je dôležité“.“ Ani títo biskupi nepresadili kontinuitu pravej viery, pretože opraty už držal niekto iný ako Duch Boží.

V zmätku pokoncilovej doby Ján Pavol II. bozká Korán, Benedikt XVI. si vyzúva v mešite obuv. Počnúc rokom 1986, sa obaja zúčastnili v Assisi pochybných seáns a modlili sa spolu s tými, ktorí k uctievaniu pravého Boha majú ďaleko. Nebolo predsa Božím napomenutím silné zemetrasenie, ktoré ťažko poškodilo Baziliku sv. Františka? Pápež František po podpise vyhlásenia so šejkom Ahmed al-Tajíbom z Abú Dhábí naozaj nie je ani milimeter odklonu od II. vatikánskeho koncilu, ako sám vyhlásil.

Revolúcia na koncile, aj v našej zmieňovanej téme – degradácie katolicizmu na roveň s islamom – má svoje korene siahajúce až do tradičnej osvieteneckej náuky o rovnosti ľudí, ktorú si vyskúšali v bratstve jakobínskej francúzskej revolúcie, súdružského „zarovnávania“ komunizmom.

Čo slúži ako náhrada jedinečnosti spásy v osobe Ježiša Krista, ktorá sa dosahuje v Cirkvi? Aj na to už poznáme odpoveď, totiž antikrist sa bude prezentovať, ako to tušil Vladimír Solovjov, na báze ekumenizmu, pacifizmu a ekológie. Univerzálne bratstvo – vízia slobodných murárov – je už explicitne prítomné v obsahu dokumentu na spôsob encykliky Fratelli Tutti: „nová vízia bratstva a sociálneho priateľstva“ (č. 6) a následná „univerzálna ašpirácia na bratstvo“ (č. 8), O kresťanskom Bohu hovorí len v krátkej pasáži: „Ako veriaci sme presvedčení, že bez otvorenosti voči Otcovi všetkých nebudú existovať pevné a stabilné dôvody odvolania sa na bratstvo“ (č. 272).

Vcelku pre tento koncil a vývoj po ňom platí stará poučka od kniežaťa apolológie sv. Ireneja: „Aj keď hovoria podobne ako veriaci, chápu pod tým nielenže niečo vskutku nepodobné, ale priam protichodné“ (Adversus haereses III, 17). Aj tu sa vyplňuje intuícia Berďajeva: „Oficiálni cirkevní hodnostári, moderní zákonníci a farizeji, veľkňazi mníšskych rádov žehnajúci zločincom tohto sveta, keď sa ich dopúšťajú mocní; byrokratickí klerikáli ako Pobedonoscev, všetci tí mali inkvizítori – agenti Veľkého inkvizítora zapreli vo svojom srdci Krista a rúhajú sa proti Duchu.“

Náboženská korektnosť za cenu popierania Kristovej pravdy

V Katolíckych novinách vidíme aj prítomnosť politickej korektnosti. Ide o osobitný ľavicový kódex, na základe ktorého sa vraj nesmie ubližovať menšinám, či už náboženským, asociálnym a sexuálnym. Politická korektnosť nie je ničím iným než kultúrnym marxizmom transformovaným z ekonomickej do kultúrnej roviny, a to vo viacerých paralelách, o čom pojednávam vo svojej knihe. Táto neomarxistická ideológia prameniaca z Frankfurtskej „filozofickej školy“, etablovaná na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, sa presadila od osemdesiatych rokov minulého storočia. Dnes spôsobuje sémantický kolaps a vycvičila ľudí, podobne ako v nacizme či komunistickom systéme, paralelne odlišne hovoriť a myslieť. Dvojaká reč – doublething Georga Orwella je tu znovu. Jej súčasťou je známa postmoderná dekonštrukcia textov v literatúre, dramatickom umení s cieľom odstrániť z textu zmysel. Takto môžeme napríklad prísť k záveru, že celý Shakespeare je o útlaku žien, alebo že Biblia je rasistická a maskulínna. Najnovšie radikáli prišli s požiadavkou na revíziu Danteho Božskej komédie. Požadujú vypustiť tie pasáže, v ktorých je Mohamed v pekle ako tvorca najväčšej kresťanskej herézy: „Pozri, čo sa tu deje s Mohamedom! A predo mnou, jak rozštiepený kôl, od brady k štici, kráča Ali (jeho bratranec, pozn. autora) s jedom. Pretože tí, čo rozkol na rozkol v živote svojom rozsievali radi, rozťatí idú všetci navôkol“ (XXVIII, 31 a 34).

Priamoúmerne vymieraniu kresťanstva s bezradnosťou poblúdenej sekulárnej civilizácie a postupujúcej islamizácii sveta je zakrývaný pravý význam islamu. Médiá odmietajú prinášať správy poškodzujúce obraz islamu. Politici ho vychvaľujú ako náboženstvo pokoja a v mnohých častiach západného sveta sú prijaté zákony, podľa ktorých kritika islamu je trestný čin. Školské učebnice podávajú kresťanstvo ako zlovestné náboženstvo, zatiaľ čo islam idealizujú. Toto si vyžaduje pažerák politickej korektnosti. Bývalý britský premiér Gordon Brown zakázal slovo moslim používať v súvislosti s teroristickými útokmi a použil pojem anti-islamská aktivita. Silu politickej korektnosti pocítili mnohí: stratou zamestnania, trestného stíhania za kritiku Mohameda alebo aspoň mediálnym lynčom a diplomatickým tlakom, čo postihlo aj pápeža Benedikt XVI. po prednáške na akademickej pôde v Regensburgu v roku 2006 o násilnej povahe islamu.

Princípy politickej korektnosti, pochopiteľne kontaminovali aj náboženský slovník, ktorý nazveme náboženská korektnosť. Je to práve II. vatikánsky koncil, ktorý anticipoval a spolutvoril tento postmoderný sémantický, a čo je horšie v našom prípade, aj vieroučný kolaps celkom nevinnou rečou: „Ak v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na to, čo bolo, a pestovali úprimné vzájomné porozumenie“ (NA, čl. 3).

Katolícke noviny presne v jeho duchu napísali ohľadom degradácie Hagie Sofie: „nie je prospešné, aby sa vytvárala vzájomná nedôvera“. Teda pre kresťanov nie je prospešné, pretože krik a hluk podporované typickými činmi príslušníkov hlavne militantného islamu: podrezávanie krkov kňazom, znásilňovanie mníšok, unášanie koptských dievčat na sexuálne otroctvo, ich násilná konverzia na islam hlavne z Egypta, vypaľovanie chrámov, nám môže ublížiť v našom pohodlí a buržoáznej bezstarostnosti. To, čo sa deje s našimi kresťanskými blížnymi mimo Európu, to sa už v zárodku prejavuje aj na starom kontinente. Distribúcia moslimských migrantov v masovom meradle od roku 2015 má tento primárny cieľ: urýchlenie likvidácie kresťanstva. Základ je nehovoriť pravdu, základ je mazať našu pamäť. Je ľahké používať eufemizované konštrukty o zbližovaní, prekonávanie nedorozumení. Trpké ovocie koncilu: za žiadnu cenu nepodráždiť moslimov, aj za cenu popretia našej identity, či dokonca božstva Ježiša Krista.

Posledné teroristické útoky vo Viedni a brutálne správanie migrantov sa stali osudnými aj riaditeľovi diecézneho katolíckeho gymnázia Wolfgarten v Eisenstadte. Riaditeľ Josef Mayer zverejnil po teroristickom útoku vo Viedni na Facebooku slogan: „Teror vo Viedni! Utečenci vítajte“. Biskup ho zbavil úradu. Je pohodlnejšie v dóme sv. Štefana na čele s predstaviteľmi diecézy ihneď páliť sviečky na znak odpustenia útočníkom ako sa opýtať: „Prečo ma biješ?“ (Jn 18,23). „Výzor ich tváre svedčí proti nim, svoj hriech hlásajú ako Sodoma, neskrývajú ho; beda ich duši! Veď sebe robia zlo!“ (Iz 3,9). Kedy sa začnú politicky korektne teroristom ospravedlňovať za tých, ktorí ostali pri zdravom rozume a pociťujú spravodlivý hnev, ktorý nie je v intenciách „univerzálnej lásky“ podľa encykliky Fratelli tutti.

Ak v tejto dikcii bude pokračovať oficiálny katolicizmus, tak čo budú učiť a kázať o víťaznej námornej bitke kresťanských námorníkov v bitke pri Lepante v roku 1571 či o bitke spojených kresťanských síl pod vedením kráľa Sobieslava II. pri Viedni v roku 1863?  Aby sme nevytvárali vzájomnú nedôveru, tak radšej zrušme aj spomienku Mena Panny Márie a pomaly „transformujme“ aj Loretánske litánie, ktoré boli zavedené ako poďakovanie Bohorodičke za víťazstvá nad moslimami. Nedávno vložená invokácia „útecha migrantov“ do litánií indikuje presadzovanie tejto neomarxistickej doktríny vo vymierajúcom a oslabujúcom sa kresťanstve. Spolužitie synkretizmu a náboženskej korektnosti prekáža aj uctievaniu kresťanských mučeníkov. Veď z tohto pohľadu to boli fanatici, čo kvôli vernosti Kristovej pravde bolo ochotní aj trpieť a zomrieť. Uvedomujeme si, čo sa to deje? Znejú nám tristné slová proroka Jeremiáša: „Kňazi nevraveli: „Kdeže je Pán?“ Tí, čo chápu Zákon, ma nepoznali a pastieri sa mi spreneverili, proroci veštili menom Bála a za bezmocnými bôžikmi chodili“ (2, 8).

Katolícke noviny nielenže nereflektujú, že spása prichádza od Krista, ktorý je Božím Synom, ale podsúvajú tézy multikultúrnej diverzity. Svojimi príspevkami šíria zmätok v duši ešte v mnohom dôverčivého slovenského katolíka. Slová o „zbližujúcom islame“ sú ohyzdným klamstvom. Ich výzva o nejatrení údajných nedorozumení z minulosti je pokračovaním koncilovej dekonštrukcie pravej viery, ktorú súčasné vedenie cirkvi, podobne ako je to v prípade politickej korektnosti, dovádza do ničotnej absurdity. Keď sa od Pravdy, ktorá je zároveň aj Cesta a Život, oddelí hierarchia, tak platí rečou sv. Ireneja: „Pravdu odháňajú zo svojho domu a pozývajú doň lož“ (Adversus haereses, predslov), preto je potrebná primeraná reakcia: „Nechceme na beštiu len poukázať, my ju chceme zo všetkých strán poraniť“ (Adversus haereses, 1,31).

Rovnako v zmienenej TV relácii Do kríža bolo klamstvom tvrdenie pedagóga moslimského vyznania Jozefa Lenča o tom, že Hagia Sofia sa vrátila k pôvodnému určeniu ako modlitebňa. Navzdory politickej korektnosti kresťanská katedrála nie je to isté ako moslimská mešita. Česť pravde chránil aspoň v poslednom vstupe pravoslávny kňaz prof. Ján Zozuľák, ktorý divákom vysvetlil ten rozdiel: Hagia Sofia bola postavená na bohoslužby Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý na jej kopule je vyobrazený ako Pantokratór a to, že kresťania sú chrámom živého Boha. Nemala pravdu ani aktivistka tretieho sektora Lucia Yar, ktorá videla celú problematiku ako politikum tureckého prezidenta. To, že sa islamu nedokážeme brániť pri jeho ničivom šírení, ešte pravdu nezlikviduje.

Realita v súvislosti s islamizáciou sveta, s ktorým kolaboruje neskorý, končiaci liberalizmus zaiste nám naháňa strach a bezmocnosť, aj keď naša vlasť je ešte stále pod materinskou ochranou Bohorodičky Márie, ktorej plášť je širší ako obloha (Akatist k presvätej Bohorodičke, Ikos 6). Pesimizmus ide aj z poznania pravdy o tom, čo sa udialo v katolicizme pol storočie po onom koncilovom prevrate. Oprávnene tu možno spomenúť mystickú predtuchu Blaisa Pacsala: „Náš základ sa však rozpadá a zem sa otvára do svojich najvzdialenejších hlbín. Prestaňme preto hľadať spoľahlivosť a stabilitu. Ježiš bude trpieť vo smrteľných mukách do konca sveta. V túto dobu nemožno spať“ (Myšlienky). Lev Šestov dodáva: „Toto teda prežíva človek, toto vidí a počuje človek, ktorý sa rozhodol  alebo lepšie povedané bol odsúdený k tomu nespať do chvíle, pokiaľ nenastane koniec Kristovým mukám. Tento koniec ale nastane až s koncom sveta“ (Noc v Getsemanoch).

Tento náš pesimizmus z reality tohto sveta, ktorého tvárnosť sa pomíňa (1 Kor 7,31) nesmie byť pasívny, fatálny, páchnuci kvietizmom. Nikolaj Berďajev nás nabáda, že to má byť pesimizmus aktívny, v plamienku viery v realitu Ducha, ktorý sa síce neúspešne vteľuje v dejinách, ale zato do tvorivých osobností. Do tých, čo Božie kráľovstvo získavajú bohoľudským úsilím a násilím, ale na sebe v zápase so svojimi hriechmi a vášňami (Mt 11,12).

Autor: PaedDr. PhDr. Peter Grečo, PhD.

Zdroj: https://zemavek.sk/